dnes je: nedeľa 24.jún 2018 - kalendarium

Modrotlač

Modrotlač - toto remeslo farbiarov bolo veľmi úzko naviazané na prácu ďalších remeselníkov - pláteníkov, nakoľko farbenie plátna bol následný proces po jeho výrobe. Cechy oboch remesiel však boli oddelené.

Modrotlač

Prvá písomná zmienka o slovenských farbiaroch pochádza z roku 1608. Najstaršia slovenská dodnes zachovalá modrotlač pochádza z roku 1783 z bývalého banského mesta Kremnica. Je to perinová modrotlač s rokokovým vzorom, na ktorej je muž so ženou. Je označená In Kremnitz 1783 a človek na nej môže nájsť aj meno pravdepodobného výrobcu.

V stredoveku začali byť drahé materiály, používané ku výrobe odevov, ako tkanina, brokát a drahé výšivky postupne nahradzované potláčanou látkou zdobenou farebne. Tento nový spôsob farbenia a zdobenia látok sa dostal do Európy z iných svetov vďaka obchodným a objaviteľským plavbám. Na Slovensko sa dostal pravdepodobne vďaka Nemcom, ktorí sa prisťahovali na Slovensko po roku 1421.

Ako už bolo spomenuté, cechy farbiarov boli oddelené od cechov súkenníkov. Farbiari sa ešte delili na modrotlačiarov, tmavotlačiarov a pod. Tí, ktorí vyrábali červenotlač sa volali krásnotlačiari. Kto sa nedostal do cechu dostal nálepku fušer. Aby sa zabezpečilo, že mladý tovariš vstúpi do cechu a vyučí sa, museli jeho rodičia zaplatiť 60 zlatých do pokladnice cechu. Tovariši museli absolvovať tri roky na vandrovke, pričom sa mali ešte podučiť remeslu. Potom sa vykonala skúška. Nádejný člen cechu musel vyrobiť skúšobný kus. Ak sa nepodaril, vo vandrovke sa muselo pokračovať.

Dielne farbiarov boli rozosiate takmer po celom Slovensku. Najviac však kolo Levíc, Banskej Bystrici, Ružomerku a Levoči.




Bolo obdobie, keď sa remeslu venoval už len remeselník Stanislav Trnka z Púchova, ktorý je pokračovateľom rodinnej tradície. Jeho dedo Jozef Trnka podedil remeslo po bezdetnom príbuznom Bednárikovi a založil tak modrotlačiarsku tradíciu v rodine Trnkovcov. Stanislav Trnka dokonca predvádzal výrobu modrotlače na textilnej škole neďaleko Londýna. Časom toto remeslo oslovilo mladších ľudí, ktorí remeslo oživili.

Dôležitou surovinou pri výrobe modrotlače je rastlina – indigovník, ktorý sa do Európy dostal z Indie koncom 17.storočia. Vzory sa pomocou formy nanášajú na súkno (škrobovinu). Súkno sa niekoľkokrát namáča v indigovom kúpeli. Látka pri kontakte so vzduchom zmodrie - oxiduje. Iba potlačený vzor ostáva svetlý (biely, žltý). Modrotlač sa vysuší a vymangľuje.

Známe sú dva druhy modrotlače: negatívna, pri ktorej vzniká svetlý vzor na tmavom podklade a pozitívna, pri ktorej je to naopak. Modrotlač bývala aj viacfarebná. Na vzory sa využívala aj farba žltá, alebo zelená. Ako farbiari, tak aj prostý ľud uprednostňovali negatívnu modrotlač. Údajne bola praktickejšia ako pozitívna.

Farbiari žili v prostredí obyčajného ľudu a vo svojich používaných vzoroch sa snažili najviac priblížiť cíteniu a potrebám prostého dedinského človeka. Komu sa to najviac podarilo, ten bol najúspešnejší. Farbiari si vytvárali vzorové knihy. Do dnešných dní sa zachovalo len veľmi málo vzorkovníc. Bežnou praxou totiž bolo, že farbiar, ktorý ukončil prácu v odbore, svoju vzorkovnicu buď venoval, alebo spálil. Zo vzorov bol známy napríklad vzor paličkový, hruškový, slniečkový a ihličkový a pod. Veľmi často to boli vzory charakteristické pre kraje, v ktorých sa konali významné jarmoky.

Na výrobu modrotlačových foriem sa používalo drevo, veľmi často napríklad hruškové. Formy boli vyrezávané a farbiari si ich dávali vyrábať. Svoje formy si farbiari aj značkovali.

Najvýznamnejším využitím modrotlače bol bežný odev obyčajného človeka. Najvzácnejšími sú modrotlačové šatky, ktoré ženy nosili pri rôznych príležitostiach. Okrem toho sa využívala aj napríklad na posteľnú bielizeň, alebo záclony. Asi najväčšiu koncentráciu modrotlačových produktov predstavuje Važec.

Martin Šaro,   14 May 2018