Viedenská električka - WebSlovensko.sk
dnes je: pondelok 12.november 2018 - kalendarium

Viedenská električka

Kto už dnes vie, čo znamená výraz „Pressbugerbahn“? Len tých zopár pamätníkov, starých „Prešporákov“, ktorých rady rednú z roka na rok a zopár zasvätených, by vedelo odpovedať – Viedenská električka.

Ak sa vám projekt webslovensko páči, budeme rádi ak ho podporíte nejakou finančnou čiastou. Jej výšku necháme na vás.

IBAN: SK 86 1100 000 000 293 528 4140

č.účtu: 293 528 4140/1100 (Tatra banka)

bic/swift: TATRSKBX

variabilný symbol: 20180528

Viedenská električka




Viedenská električka“ bolo vlakové spojenie vtedajšej Bratislavy s Viedňou. Názov vznikol niekedy v 20.rokoch, keď ulicami Bratislavy premával diaľkový vlak ťahaný elektrickým vozňom. Šlo o upravenú električku CMg 1612, ktorej namontovali silnejšie motory za účelom ťahania diaľkových osobných vozňov. Pre Slovákov Viedenská električky, pre nemecky hovoriacich obyvateľov Bratislavy Die Wienerbahn, pre Maďarov zase Bécsi villamos. Používal sa aj názov Kopčianska linka, A aká bola jej história?

Prvý návrh prepojiť Viedeň s vtedajším Prešporkom predložil viedenský inžinier Jozef Tauber v roku 1898. Návrh si získal podporu predovšetkým armádnych kruhov, ktorým bolo hneď jasné, že železničné prepojenie by v prípade mobilizácie uľahčovalo presuny vojsk a vojenského materiálu. Návrh však mal aj oponentov z radov zástupcov Prvej paroplavebnej spoločnosti, ktorí železnicu vnímali ako silného konkurenta v nákladnej a osobnej preprave tovaru a ľudí. Nesúhlas vyjadrovala aj Pešť, ktorej pre zmenu vadila možnosť silného vplyvu Viedne na Prešporok. Všetky tieto okolnosti silno ovplyvňovali celý proces projektovania, schvaľovania a výstavby železničnej trate.

Celá trať bola rozdelená na dve časti. Bol tu rakúsky úsek Viedeň – Zemská stanica v blízkosti Hainburgu. Stavebné povolenie na túto časť bolo vydané v roku 1911. V tom istom roku sa aj začalo s výstavbou spomenutého úseku. Potom tu bol úsek uhorský, ktorý spájal Prešporok so Zemskou hranicou. Povolenia pre tento úsek trate bolo vydané už v roku 1909, avšak s výstavbou sa začalo až v roku 1912. Výstavbu obidvoch častí trate zabezpečovali nezávislé spoločnosti, ktoré vznikli špeciálne za týmto účelom.

Výstavbu uhorského úseku zabezpečovala Miestna elektrická železnica Prešporok – Zemská hranica (Pozsony – Országhatárszéli Helyiérdekü Villamos Vasut) so skratkou P.O.H.É.V. Pri výstavbe uhorského úseku sa pristúpilo ku vytvoreniu železničnej slučky v uliciach mesta. To predpokladalo získať povolenie a koordinovať dopravu so spoločnosťou, ktorá mala monopol na prepravu v uliciach mesta. Koordinácia dopravy mimo iného predpokladala spoločné užívanie dvoch zastávok - Rózsa utca (dnešná Jesenského ulica) a Baross Gábor utca (dnešná Štúrova ulica). Pri druhej spomenutej bola trať doplnená v smere jazdy o tretiu koľaj s rozchodom 1435mm. Okrem toho sa pristúpilo ku zosineniu konštrukcie Mosta Františka Jozefa , ktorý už nevyhovoval predpisom. Ale aj napriek úpravám nebolo možné dopustiť stav, pri ktorom sa vlakové súpravy na moste budú stretávať a míňať. Vlaky mohli jazdiť len po jednej koľaji, a to vľavo v smere jazdy. Firma Ganz Budapešť vykonala v novembri 1910 výpočet zaťaženia mosta s vlakovou súpravou. Na základe týchto výsledkov boli špeciálne pre Prešporok vyvinuté a vyrobené dva jednosmerné elektrické rušne, ktoré dostali v rámci číslovania vozidiel určených pre trať Viedeň - Prešporok označenie Eg 5 a Eg 6. Tieto rušne museli byť uspôsobené ku prevádzke na medzimestskej trati ako aj ku električkovej premávke v centre mesta. Rušne boli vybavené električkovými a železničnými spriahadlami. Na odber elektrického prúdu z troleja slúžili dva pantografy na streche vozidla. Pre odber z tretej - napájacej koľaje so striedavým prúdom, ktorá sa používala vo výmennej stanici rušňov v Kopčanoch, sa používalo tzv. šmýkadlo.




Celková trať z Viedne do Prešporka merala 71km a delila sa na tri úseky. Prvý úsek začínal pri viedenskej Veľkotržnici a viedol do Gross Schwechatu. Mal dĺžku 12,5km a bol elektrifikovaný jednosmerným prúdom s napätím 600V. V Gross Schwechate bola výmenná stanica rušňov na jednosmerný a striedavý prúd. Bolo to aj mesto, kde sa začínal druhý, tzv. medzimestský úsek, ktorý sa končil v Kopčanoch. Ten bol elektrifikovaný striedavým prúdom s napätím 15kW o frekvencii 16,2/3 Hz. Mal dĺžku 50,5 km. V Kopčanoch bola ďalšia výmenná stanica rušňov na jednosmerný a striedavý prúd. Tu sa začínal tretí, mestský úsek. Z Kopčian sa pokračovalo na Ligetfalu (dnešná Petržalka) po Moste Františka Jozefa (dnešný Starý most) až na Námestie Korunovačného pahorka, kde bola konečná stanica. Úsek bol napájaný jednosmerným prúdom o napätí 550V. Súprava putovala od Kopčian cez Most Františka Jozefa na Námestie Korunovačného pahorka (Námestie Ľudovíta Štúra). Pokračovala cez ulice Mostová, Rúžová (Jesenského) a Barossa Gábora (Štúrova) a vrátila sa späť k mostu.

Prvá skúšobná jazda na úseku Prešporok-Zemská hranica sa uskutočnila 8.januára 1914. 22.januára 1914 bola úspešne uskutočená technicko-policajná skúška. 1.februára 1914 trať slávnostne otvorili. Po slávnostnom otváracom akte odišiel z viedenskej Veľtržnice prvý vlak krátko po 10.25hod. V Prešporku ho o 13.09 hod. privítala mestská rada Prešporka a tisíce nadšených ľudí , čím sa otvorila aj konečná stanica na Námestí Korunovačného pahorka. Týmto vlakom pricestoval primátor Viedne a ďalších 142 hostí.

Vlakové spojenie oboch miest sa tešilo veľkej obľube. Počas prvého roka prevádzky vlaky prepravili až 3 milióny cestujúcich. Nové vlakové spojenie si nenechali ujsť ani významné osobnosti tej doby. 1.marca 1914 sa inkognito previezol aj korunný princ Karol s manželkou Zitou. Ďalšou významnou osobnosťou, ktorá sa v roku 1917 električkou previezla, bola princezná Štefánia Belgická, ktorá sa už ako gófka Lónyayová (vlastníčka kaštieľa v Rusovciach) dostala do problémov, keď chcela previesť dve kilá maku do Rakúska.

V roku 1933 odkúpila Bratislavská elektrická účastinná spoločnosť (BEÚS) väčšinu účastín B.K.H. Železnica sa rozdelila na dva samostatne spravované a prevádzkované celky. Od 15.februára 1935 začala spoločnosť BEÚS spravovať celú lokálnu železnicu. Úsek trate z Bratislavy cez Kopčany až na štátnu hranicu bol z dôvodov prevádzkovo-technických a ekonomických prestavaný na rozchod 1000mm a začlenený do siete bratislavských električiek, pričom bol obsluhovaný linkou E. V depe ostali obidva rušne Eg 5 a Eg 6, ako aj električky CMg 1612 a CMg 1534 a päť nákladných vozňov. Došlo aj ku zmenám v rozmiestnení zastávok, pričom konečná sa presunula ku Fochovej ulici (dnešná Medená), a na konečnej stanici na štátnej hranici v Bergu bol vybudovaná nová výhybňa s prestupnou halou. Prevádzka na takto zrekonštruovanej železnici trvala tri roky. Druhá svetová vojna však znamenala koniec prevádzky na pôvodnej trati. Nemecká strana zrealizovala len obmedzený variant od hranice Berg po Petržalku, ktorá bola premenovaná na Engerau. Elektrické rušne a vozne, ktoré sa nachádzali v depe v Kopčanoch boli v roku 1941 odpredaná do Rakúska. Nákladné vozne sa dostali ku Nemeckým ríšskym dráham, rušne k firme Stern und Hafferl.

Po ďalších rokoch prevádzky odkúpilo Museumstramway Mariazell rušeň Eg 5 a električku CMg 1534 pre svoje zbierky. Električka CMg 1612 je stále v prevádzke ako historické vozidlo. Rušeň Ganz Eg 6 sa však vďaka enormnému úsiliu nadšencov z Klubu priateľov mestskej hromadnej a regionálnej dopravy z Bratislavy a podpore Bratislavského okrášľovacieho spolku a Bratislavského samosprávneho kraja podarilo za cenu šrotu odkúpiť a v októbri 2011 previesť späť do Bratislavy.

Martin Šaro,   02 Jul 2018