Vavro Šrobár - WebSlovensko.sk
dnes je: štvrtok 19.október 2017 - kalendarium

Vavro Šrobár

Vavro Šrobár bol slovenský lekár a politik. Bol jednou z ústredných postáv slovenskej politiky v medzivojnovom Česko-Slovensku.


Vavro Šrobár

Šrobár bol osobne pri všetkých dôležitých udalostí v histórii Čiech a Slovenska v prvej polovici 20.storočia. Po vzniku Česko-Slovenska sa stal čs. ministrom pre správu Slovenska.

Vavro Šrobár (* 9. august 1867, Lisková – † 6. december 1950, Olomouc) v rodine roľníka ako jedno z dvanástich detí. Zrejme na radu učiteľov dal otec syna na štúdiá. Vavro študoval na gymnáziách v Ružomberku, Levoči a Banskej Bystrici, avšak bol označený za pansláva a všetky školy v Uhorsku mu boli zakázané. Do maturity mu chýbalo niekoľko dní. Nakoniec maturoval na gymnáziu v Přerove v roku 1888.

Rok 1888 bol rokom, keď Vavro Šrobár začal študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Počas univerzitných štúdií sa začal politicky a spoločensky aktivizovať. Začal pracovať v spolku Detvan. Po úspešnom ukončení lekárskych štúdií v Prahe sa vrátil na Slovensko a v roku 1899 začal pracovať ako lekár v Ružomberku.

Politické názory mladého lekára a nádejného politika boli výrazne ovplyvnené myšlienkami českého profesora Tomáša Garrique Masaryka, neskoršieho prvého prezidenta Česko-Slovenska. Šrobár sa stal Masarykovým prívržencom a idei čechoslovakizmu ostal verný prakticky do konca svojho života. Okrem vydávania časopisu Hlas, v ktorom sa koncentrovala časť slovenskej inteligencie, a ktorého posledné dva ročníky v prvých rokoch 20.storočia redigoval sám, udržiaval aj kontakty s radikálnymi študentami v českej Omladine. Jeho články v Hlase boli kritické nielen voči Uhorskej vláde. Zúčastňoval sa tzv. Luhačovických porád spolku Českoslovanskej jednoty. Šrobár stal v opozícii aj voči martinskému centru Slovenskej národnej rady, ktorú neskôr predstavoval Martin Rázus, a ktoré presadzovalo slovenský prvok. Jeho zásluhou sa Ružomberok stal ďalším centrom slovenského politického života.

Do vrcholnej politiky sa pokúšal vstúpiť v roku 1906, keď vo voľbách kandidoval do Uhorského snemu. Počas kampane spolupracoval s Andrejom Hlinkom, avšak voľby pre nich nedopadli dobre. Nakoniec boli obidvaja obvinení z protimaďarskej činnosti a v procese odsúdení na dva (Hlinka) resp. rok (Šrobár). Po odpykaní trestu sa Šrobár vrátil do Ružomberka.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny Šrobár utlmil svoju politickú činnosť a venoval sa lekárskej praxi. Opätovne sa politicky aktivizoval počas roku 1917, keď oslovil českých predstaviteľov s návrhom zahrnúť Slovensko do pripravovaného pražského vyhlásenia vzniku Česko-Slovenska. 1. mája 1918 vystúpil Šrobár na sociálnodemokratickej manifestácii v Liptovskom Mikuláši s požiadavkou "samourčovacieho práva pre uhorskú vetvu československého kmeňa". V roku 1918 pravdepodobne najaktívnejším domácim slovenským politikom. Slovenská národná strana však ohlásila definitívny rozchod s jeho československou orientáciou. V októbri 1918 Šrobár z internačného tábora, do ktorého bol umiestnený uhorskými úradmi, odcestoval do Prahy, kde sa pravdepodobne ako jediný Slovák zúčastnil zhromaždenia v Obecnom dome, na ktorom bolo vyhlásený vznik nového štátu. Slováci sa k novému štátu prihlásili 30.októbra 1918 na zhromaždení v Martine v budove Tatrabanky. Vavro Šrobár sa stal členom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe. Z jeho iniciatívy vznikol Slovenský parlamentných klub, do ktorého boli kooptovaní poslanci zo Slovenska. 6. novembra 1918 bolo v Skalici ohlásené pripojenie Slovenska k Čechám. Vznikol tak celistvý československý štát, ktorý si však v nastávajúcom období musel vydobyť svoje medzinárodnými dohodami garantované územie.

14.februára 1918 bola zvolená prvá československá vláda. Vavro Šrobár sa ujal vedenia Ministerstva zdravotníctva a telovýchovy. Súčasne viedol Ministerstvo pre správu Slovenska, ktoré vzniklo z jeho iniciatívy. 4.februára 1919 prenieslo ministerstvo svoje sídlo do Bratislavy. V tejto funkcii pôsobil Vavro Šrobár až do 25.mája 1920, keď ho v funkcii vystriedal Ivan Dérer. Šrobár prešiel na ministerstvo unifikácií. V týchto prvých rokoch bol členom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Neskôr sa stal členom Republikánskej strany zemědělského a malorolnického lidu (tzv. agrárnici), s ktorou Slovenská národná a roľnícka strana na začiatku 20.rokov splynula. V agrárnej strane mal veľkú konkurenciu v boji o líderstvo v osobe Milana Hodžu. Vavro Šrobár nakoniec prehral, keď ho strana nechcela napísať na kandidátku do volieb a utiahol sa do ústrania, kde opätovne začal vykonávať lekársku prax a vedecky pracovať. V roku 1937 sa stal profesorom sociálneho lekárstva.

Vavro Šrobár veľmi ťažko niesol rozpad ČSR. Po vzniku Slovenského štátu sa stal objektom diskriminácie. Zakázali mu napríklad liečiť ľudí, ale aj profesorskú penziu. Šrobár sa pridal k odbojovému hnutiu a utiahol sa na Donovaly. Bol členom skupiny ľudí, ktorí pomáhali politicky prenasledovaným rodinám. V roku 1944 spoločne s Jozefom Lettrichom zakladal ilegálne Národné výbory. Po vytvorení ilegálnej Slovenskej národnej rady sa stal jej predsedom za demokratický blok. Za komunistov bol predsedom Karol Šmidke. Slovenská národná rada sa stala vrcholným orgánom na povstaleckom území počas Slovenského národného povstania, avšak Vavro Šrobár vo vysokom veku už bol len figúrkou. V marci 1945 sa Šrobár zúčastnil rokovaní v Moskve. V apríli 1945 predsedal slávnostnému zasadnutiu vlády v Košiciach, na ktorých bolo vyhlásený Košický vládny program.

Politické funkcie zastával aj po oslobodení. Najskôr v rokoch 1945 až 1946 ako člen užšieho vedenia Demokratickej strany zastával post ministra financií. Keď ho z vedenia odstavili, odišiel z DS a založil Stranu slobody, s ktorou kandidoval vo voľbách. Po februári 1948 prijal post v Gottwaldovej vláde.




Martin Šaro,   01 Jul 2017