Slovenský štát (1939 1945) - WebSlovensko.sk
dnes je: streda 18.október 2017 - kalendarium

Slovenský štát (1939 - 1945)

Jednou z ideových myšlienok vzniku Česko-Slovenska sa stala idea čechoslovakizmu. Táto idea hovorila o Slovákoch ako o jednej vetve toho istého stromu, ktorý predstavoval jediný československý národ.


Slovenský štát (1939 - 1945)

Bol to priamy rozpor s Pittsburskou dohodou, ktorá mimo iného hovorila o riešení vzájomného vzťahu a postavenia Čechov a Slovákov v novom štáte. Spoločný štát však nadobudol centristický unitárny charakter. Boli tak zasiate prvé semienka budúcich problémov.

Unitárnosť spoločného štátu a neriešenie postavenia Slovákov v ňom vyvolali nespokojnosť časti slovenskej inteligencie. Politická reprezentácia tejto časti slovenskej spoločnosti sa koncentrovala najmä v dvoch politických stranách. Šlo o katolícku Slovenskú ľudovú stranu s jej hlavným predstaviteľom rímsko-katolíckym farárom Andrejom Hlinkom a evanjelickú Slovenskú národnú stranu, do ktorej čela sa vyprofiloval Martin Rázus. Obe tieto strany veľmi úzko spolupracovali pri presadzovaní záujmov a v ich politických programoch kraľovalo slovo - autonómia. Neskôr sa na autonomistickú platformu presunul aj agrárnik Milan Hodža. Ten v krízovom roku 1938 dokonca navrhol rozdeliť krajinu na štyri celky s výraznými právomocami: Čechy, Moravu, Slovensko a Podkarpatskú Rus. Jeho plán sa však nezrealizoval.

Slovensko však autonómiu predsa len dosiahlo. 6.októbra 1938 bola vyhlásená autonómna oblasť Slovenská krajina. 22.novembra 1938 bol prijatý Ústavný zákon č.299, ktorým získalo nielen Slovensko, ale aj Podkarpatská Rus rozsiahlu autonómiu.

Ďalšie národnostné trenice, postupná totalizácia slovenskej časti spoločného štátu a ďalšia doprevádzala ďalšia deštrukčná politika Hitlera sa postarali o rozpad zbytku spoločného štátu. V marci 1939 svojím ultimátom Hitler zatlačil na slovenských politikov. 13.marca 1939 obdržal šéf slovenskej autonómnej vlády Jozef Tiso pozvanie na rozhovory do Berlína. Počas rozhovorov, ktorých sa za slovenskú stranu zúčastnil aj Ferdinand Ďurčanský, zatlačil nemecký vodca na Tisa a postavil ho pred jasnú voľbu: Buď slovenskí predstavitelia vyhlásia samostatný Slovenský štát, alebo bude Slovensku hroziť maďarská invázia a Slovensko bude rozdelené medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko. Tiso problém predniesol poslancom Snemu Slovenskej krajiny, ktorí zareagovali veľmi rýchlo. 14.marca 1939 približne napoludnie vznikol Slovenský štát. Jeho pomyselným krstným otcom sa stalo nacistické Nemecko, ktoré nový štátny útvar okamžite uznalo.

Slovenský štát
1 — Bratislava - predmostie, do 15. októbra 1947 súčasťou Maďarska.
2 — južné Slovensko, od 2.novembra 1938 až 1945 časť Maďarska, kvôli prvej arbitráži vo Viedni.
3 — pás zeme na východnom Slovensku okolo miest Stakčín a Sobrance, súčasť Maďarska od 4.4.1939 (po maďarsko-slovenskej, tzv. malej vojne) do 1945.
4 — Devín a Petržalka (dnešné mestské časti Bratislavy), od roku 1938 do 1945 boli súčasťou Nemecka.
5 — nemecké tzv. ochranné pásmo, vojenská okupácia z dôvodu ochrannej zmluvy so Slovenskom

CHARAKTER ŠTÁTU A JEHO EKONOMIKA

Hrozba zo strany maďarskej iredenty z konca roka 1938 a začiatku roka 1939, ako aj zastavenie maďarskej invázie krátko po vzniku Slovenského štátu, vytvorili dojem národnej zomknutosti slovenskej spoločnosti. Ľudácky režim po vzore nacistov prezentoval túto zomknutosť ako vytvorenie národnej jednoty. Dôkazom toho malo byť scvrknutie sa politickej scény. Okrem Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktorá pohltila členskú základňu ostatných slovenských politických strán na Slovensku existovali iba strany, ktoré zastupovali Maďarov a Nemcov na Slovensku. HSĽS, ktorá získala dovetok – Strana slovenskej národnej jednoty, vytvorila svoju vlastnú ozbrojenú zložku - Hlinkovu gardu (HG), Jej pohotovostné oddiely a polícia - UŠB (Ústredňa štátnej bezpečnosti) ovládli krajinu. Pohotovostné oddiely sa neskôr smutne preslávili pri potlačovaní Slovenského národného povstania a pri represáliách po jeho potlačení.

Balónik národnej jednoty však mal diery, cez ktoré unikal vzduch. Určitá časť spoločnosti pociťovala nostalgiu za demokratickou predmníchovskou republikou. Prítomná bola aj nespokojnosť so smerovaním štátu, jeho orientáciou na nacistické Nemecko a prehnaným nacionalizmom hraničiacim so šovinizmom. Nevôľu vzbudzovali aj protičeské útoky, ku ktorým došlo napríklad pri odsune vojakov českej národnosti a ich rodín zo Slovenska, či útoky voči každému, kto prejavoval iný názor ako bol ten, ktorý razili vládne kruhy. Nespokojnosť sa prejavila ignoráciou volieb do snemu, alebo emigráciami (napríklad Viest). Ku konfliktom dochádzalo aj pri spomienkových stretnutiach na Bradle.

Slovenský štát bol autoritatívny a vďaka postaveniu a konfesnej orientácii politickej špičky je tento štátny útvar charakterizovaný prívlastkami ako „farská republika“. Vládne kruhy zasahovali do pôsobenia iných cirkví (evanjelickej a grekokatolíckej), nespokojní s postavením boli najmä evanjelici. Nič na tom nemenil aj fakt, že evanjelikom bol napríklad minister obrany Ferdinand Čatloš.

Slovenský štát sa stal vzorom tzv. novej Európy pod ochranou nacistického Nemecka. Ríšsky vodca si 18.marca 1939 pozval Tisa do Viedne, kde mu presne stanovil, za akých okolností sa Nemecko zhostí ochrany nového štátu. Výsledkom tohto stretnutia bolo podpísanie tzv. Zmluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenskou republikou (Schutzvertrag). Táto zmluva mimo iného hovorila aj o vojenských objektoch, ktoré nemecká branná moc mohla zriaďovať na úzkom páse západného Slovenska. (pravý breh Váhu - tzv. Nemecká ochranná zóna (Schutzone)). Hovorila aj o tom, že Slovenský štát si bude koordinovať svoju zahraničnú a vojnovú politiku v zhodne s nemeckou brannou mocou. Slovenským politikom sa tak podarilo zapliesť Slovenskú republiku po boku nacistického Nemecka do vojny postupne s Poľskom, Sovietskym zväzom, ale aj Veľkou Britániou, či dokonca Spojenými štátmi americkými. Zmluvu podpísali 23.marca 1939.

Tajný, tzv. Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom určoval podmienky vzájomného ekonomického vzťahu oboch krajín. Určený bol vzájomný kurz Ríšskej marky ku Korune slovenskej, ktorý výrazne podhodnocoval slovenskú korunu. Problémy pre Slovensko nastali pri tzv. clearingu. Šlo o bezhotovostný platobný styk, jednoducho povedané, všetko čo sa do krajiny priviezlo sa prirátalo, a všetko, čo sa pri obchodovaní vyviezlo, bolo odrátané. Nemecko však zo Slovenska praktický len vyvážalo, čím sa jeho dlh navyšoval. Umnými opatreniami sa však slovenským ekonómom na čele s Imrichom Karvašom sa však podarilo odradiť slovenské firmy od obchodovania s Nemeckom. Vo väčšej miere sa začal realizovať obchod s inými krajinami (napríklad Švédsko), čím sa zabezpečil príliv devízových peňazí na Slovensko, ktoré bolo po svojom vzniku silne podkapitalizované (na účtoch v peňažných ústavoch sa nachádzalo len 126 000 devízových korún). Slovenským ekonómom sa podarilo vyrokovať s nemeckou stranou aj menovú a colnú samostatnosť, ikeď Slováci museli svoje kroky konzultovať s nemeckou stranou. Nepodarilo sa však získať podiel na majetku po bývalej Československej národnej banke.

Slovenský priemysel však ovládli Nemci. Šlo napríklad o monopoly Siemens, Göringove závody, I.G. Farben, Mannesmann. 8. decembra bola navyše uzavretá medzištátna dohoda medzi Nemeckom a Slovenskom o poskytovaní dobrovoľných pracovných síl pre Nemecko, prípadne pre Protektorát Čechy a Morava). Prispelo to ku riešeniu nezamestnanosti, nakoľko približne 160 000 ľudí zo Slovenska našlo zamestnanie v Nemeckej ríši. Mzdu im však vyplácal Slovenský štát. Ďalším príspevkom ku zníženiu nezamestnanosti bol nábor nových ľudí do štátneho aparátu. Svoje tu zohral aj odsun Čechov a likvidácia židovskej populácie. Na Slovensku rástli reálne mzdy. Vďaka konjunktúre slovenský priemysel najmä ten zbrojársky prosperoval..

Slovenská republika rokov 1939-1945 bola navonok akýmsi ostrovom prosperity, pokoja a relatívneho blahobytu v búrlivom mori. Tento blahobyt dokonca trval aj ku koncu vojny, v čase vypuknutia Slovenského národného povstania. Dôkazom toho bola reakcia Heinricha Himmlera, ktorý pri svojej návšteve Bratislavy 24.septembra 1944 ostal šokovaný i pohoršený vysokou životnou úrovňou a dobrým zásobovaním základnými potravinami.




DOMÁCA OPOZÍCIA

Slovenský vojnový štát bol štátom totalitným. Nastolený režim prostredníctvom pohotovostných oddielov HG a tajnej bezpečnosti UŠB prenasledoval oponentov režimu, predovšetkým z radov komunistov. No aj napriek tomu boli mlčky tolerované niektoré opozičné aktivity. Patrili medzi ne stretnutia prívržencov spoločného štátu na Bradle. Minister vnútra a href="http://www.webslovensko.sk/dalsie_osobnosti.php?h=AlexanderMach">Alexander Mach udržiaval kontakty s niektorými komunistickými intelektuálmi ako Vladimír Clementis a Laco Novomeský.

Čo sa týka partizánskych skupín, tak až do roku 1944 na Slovensku neexistovalo žiadne významnejšie partizánske hnutie.

ŽIDOVSKÁ OTÁZKA A DEPORTÁCIE

Existencia vojnového Slovenského štátu je úzko prepojená s existenciou antisemitizmu, ktorý bol charakteristický najmä pre Hlinkovu gardu a radikálne krídlo HSĽS. Veľký podiel na rozširovaní antisemitizmu mali príslušníci nemeckej strany, ktorí upozorňovali na nebezpečenstvo veľkého židovského vplyvu na ekonomiku, ako aj potreby riešenia židovskej otázky podľa nemeckého vzoru. K tomu mali dopomôcť aj nemeckí poradcovia pre židovskú problematiku Dieter Wisliceny a Alois Brunner.

Ako prvý krok riešenia židovskej otázky sa za pomoci spomenutých poradcov realizoval plán arizácie - konfiškácie židovského majetku. 16. septembra 1940 bol pre lepšie riadenie tejto činnosti zriadený Ústredný hospodársky úrad, ktorý rozdeľoval židovský majetok zväčša na základe protekcionárstva a korupcie medzi významných členov HSĽS, DP a HG. Na neskoršie deportácie dozeralo 14. oddelenie prezídia Ministerstva vnútra pod vedením Antona Vašeka.

9. septembra 1941 bolo vydané Nariadenie č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov známe ako Židovský kódex. Toto nariadenie zbavilo Židov všetkých občianskych, ľudských aj hospodárskych práv a odsunulo ich na okraj spoločnosti. Onedlho sa začalo so sústredením židovského obyvateľstva do táborov v Seredi, Novákoch a Oremovom laze, odkiaľ mali byť postupne deportovaní na územie Nemeckej ríše. Proti odsunu Židov z územia Slovenska sa nepostavil žiadny člen vlády.

V roku 1942 deportovali slovenské orgány na žiadosť nemeckej strany do Ríše 20 000 mladých práceschopných mužov židovského pôvodu. Týmto krokom sa Slovenský štát ako prvý postaral o deportáciu rasovo prenasledovaných vlastnými silami. Prvý transport so slovenskými Židmi odišiel v noci z 24. na 25. marca 1942. Od 11. apríla 1942 poslali slovenské úrady do koncentračných táborov v Poľsku ďalších vyše 30 000 Židov. Celkovo prvá vlna deportácií, ktorá sa skončila v októbri 1942, postihla približne 57 752 Židov, ktorí smerovali do nacistických táborov v Majdanku (Lublin) a Osvienčime. Podľa správ A. Wetzlera z ôsmych slovenských transportov od 17. apríla do 11. júla 1942 z 3695 mužov, ktorí prešli selekciou prežilo do 15. augusta len 360. Bezradná židovská komunita sa snažila zachrániť slovenských Židov pred deportáciami aj pomocou úplatkov vysokých úradníkov, ich činnosť však nebola efektívna.

Na Slovensku ostali Židia s prezidentskou alebo ministerskou výnimkou alebo ukrývajúce sa osoby. Bol medzi nimi napríklad aj úspešný podnikateľ, ktorý sa postaral o rozvoj kúpeľov v Piešťanoch Lajoš Winter, ktorému nepomohlo ani konvertovanie na katolícku vieru.

Deportácie zvyšných 16 - 18 000 Židov sa mali začať 1. apríla 1944. Niekoľko tisíc Židov sa im však stále vyhýbalo, či už životom v ilegalite, alebo platnými výnimkami. Politická situácia sa v tej dobe začínala meniť a slovenská vláda zareagovala na početné intervencie Vatikánu, ako aj medzi obyvateľstvom množiace sa informácie o krutom zaobchádzaní so Židmi, ku ktorým dochádzalo v koncentračných táboroch. Prvý, kto podal svedectvo o krutostiach koncentračných táborov a desivom osude Židov, bol Rudolf Vrba, bývalý väzeň koncentračného tábora v Osvienčime. Transporty slovenských Židov boli ukončené, no povolený bol prechod transportov so Židmi z Maďarska cez slovenské územie.

Po komplikáciách, ktoré robili niektorí slovenskí predstavitelia, začali Nemci organizovať deportácie zo slovenského územia aj bez povolenia miestnych orgánov. Hlavný šéf SS Himmler pri spomenutej návšteve Bratislavy zatlačil na prezidenta Tisa. Po jeho intervencii slovenské orgány prestali odsunu Židov a iných „protištátnych živlov“, ako boli zajatí povstalci, politickí väzni či Rómovia, klásť prekážky. Do marca 1945 bolo odsunutých ďalších takmer 13 500 Židov, z ktorých asi 10 000 zahynulo. Celkovo zahynulo v nacistických koncentračných táboroch asi 71 000 slovenských Židov, čo predstavovalo asi 75% ich pôvodného počtu.

O arizácii a deportáciách Židov ako smutnej stránky existencie Slovenského štátu rozpráva film Obchod na korze, či film Nesplnený sľub.

ZAHRANIČNÁ POLITIKA

Zahraničná politika Slovenského štátu bolo úzko naviazaná na politiku Nemecka a ďalších krajín tzv. Osi. 24. novembra 1940 pristúpil Slovenský štát k Paktu troch mocností. 25. novembra 1941 predseda slovenskej vlády Vojtech Tuka podpísal v Berlíne pristúpenie Slovenskej republiky k paktu proti Komunistickej internacionále, ktorý uzavreli Nemecko, Taliansko a Japonsko presne pred 5 rokov predtým.

Armáda prvej Slovenskej republiky sa počas jej existencie fyzicky zúčastnili troch vojenských konfliktov:

Malá vojna - 23. marca 1939 maďarské vojská bez vyhlásenia vojny vtrhli v troch prúdoch z Podkarpatskej Rusi (ktorú 14.marca 1939 začali obsadzovať) na územie Slovenska. Maďarsko využilo situáciu, že mocenské štruktúry nového štátu boli ešte slabé a s vidinou ľahkého nadobudnutia ďalších územných ziskov zaútočilo. Slovenská spoločnosť však zareagovala. Tvoriaca sa slovenská armáda pod velením Ferdinanda Čatloša za pomoci množstva dobrovoľníkov vpád agresora zastavila a v niektorých momentoch dokonca prešla do protiútoku. Vláda Slovenského štátu sa okamžite obrátila na nemeckú stranu, aby splnila spoje záväzky v zmysle ochrannej zmluvy. Postup maďarských vojsk sa podarilo zastaviť. Maďarské letectvo však bombardovalo letisko otvoreného mesta Spišská Nová Ves, kde zabilo 13 osôb. Malá vojna si vyžiadala 36 obetí. Výsledok konfliktu bol ale taký, že slovenská vláda bola nútená prijať ultimátum ohľadom „úpravy hraníc“. Slovenský štát stratil ďalšie územia s takmer 70 000 obyvateľmi, z ktorých Maďari tvorili len zanedbateľnú menšinu (menej ako 4 000 osôb).

Vojna proti Poľsku - Nemecký Wehrmacht plánoval vyžil slovenské územie ako nástupný priestor invázie proti Poľsku. Slovenská vláda ponúkla účasť Slovenska na invázii Odmenou jej za to boli garancie hraníc s Maďarskom a prinávrátenie území Slovenska odobraných Poliakmi v rokoch 1920 a najmä 1938. Predstavitelia Slovenska nemecké návrhy prijali a 1.septembra 1939 slovenské vojská prekročili (bez vyhlásenia vojny) štátnu hranicu spoločne so svojimi nemeckými spojencami a sa zúčastnili sa tak na rozpútaní druhej svetovej vojny. Väčšina slovenských jednotiek operovala najmä na spomínaných územiach. Poľsko bolo porazené rýchlo, posledné jednotky kapitulovali 5. októbra.

Vojna proti ZSSR - 22. júna 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz. Na vojenskej invázii, ktoré oficiálna propaganda vyhlasovala za „križiacku výpravu proti boľševizmu“, sa okrem Nemcov zúčastnili aj príslušníci ďalších európskych národov. Súčasťou tejto spoločnosti bolo vďaka Vojtechovi Tukovi aj Slovensko. Cieľom Tuku bolo predbehnúť Maďarov a dokázať svoju vernosť Nemecku, čím si pripravoval pôdu pre možnú budúcu revíziu Viedenskej arbitráže. Slovenská vláda už deň po začiatku útoku prerušila diplomatické styky so ZSSR a 24. júna jednu pešiu a jednu motorizovanú brigádu. Slovenské invázne jednotky neskôr nadobudli silu dvoch divízií. Okrem týchto síl bola na východnom fronte nasadená aj časť slovenského letectva. Slovenskí vojaci sa vo vojne osvedčili ako bojaschopní, boli dokonca medzi prvými vyznamenanými medailami „za hrdinstvo“. Najlepší slovenskí piloti slúžili ako jedna z letiek nemeckej perute a mnohí z nich získali železné kríže I. a II. triedy, či nemecké kríže v zlate. Pri letnej ofenzíve roku 1942 smerovanej na juh Sovietskeho zväzu dosiahla slovenská Rýchla divízia dosiahla vďaka svojej motorizácii ako prvá z jednotiek Rostov-na-Done a rýchlo napredovala až k severným predhoriam Kaukazu. Po porážke nemeckých síl pri Stalingrade začiatkom roku 1943 však bola Rýchla divízia stiahnutá na Krym, pričom prišla o podstatnú časť svojho delostrelectva.

Rok 1943 bol rokom obratu vo vojne, ktorý spoločne s vojnovými zážitkami spôsobili postupnú zmenu postojov slovenských vojakov. Začali sa množiť dezercie, pričom mnohí slovenskí vojaci, ktorí boli nasadení do protipartizánskych akcií v Bielorusku a na Ukrajine vo veľkej miere pomáhali partizánom. Na sovietsku stranu prešlo mnoho vojakov bývalej Rýchlej divízie. Neskôr boli vycvičení a sformovaní do paradesantnej brigády a nasadení v Slovenskom národnom povstaní.

Veľká časť slovenskej verejnej mienky bola namierená proti vojne so Sovietskym zväzom. Ku koncu vojny bola morálka slovenských vojakov tak nízka, že boli úplne stiahnutí z východného frontu. Celkové straty slovenskej armády počas kampane proti ZSSR sa pohybovali okolo 2 500 mužov.

Slovenská republika bola vo vojnovom stave aj so západnými mocnosťami. 12. decembra 1941 predseda vlády a zároveň minister zahraničných vecí Vojtech Tuka vyhlásil, že na základe Paktu troch mocností Slovenská republika vstupuje do vojnového stavu so Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Spojenými štátmi americkými. Tento neblahý krok mal za následok bombardovanie územia Slovenska spojeneckým letectvom. 16. júna 1944 bola bombardovaná rafinéria Apollo ako aj hlavné mesto Bratislava. Neskôr bombardovali spojenci aj rafinériu na strednom Slovensku.

KONIEC SLOVENSKEJ REPUBLIKY

S postupom času a obratom vo vojne sa začal aj rozklad ľudáckeho režimu. Mnoho jeho aktívnych podporovateľov v snahe o vlastnú záchranu postupne začalo „prevracať kabáty“. Rozklad režimu dosiahol až také rozmery, že režim nedokázal účinnej zasiahnuť proti rozmáhajúcemu sa partizánskemu hnutiu.

Súčasne sa aj z popudu exilového prezidenta Beneša začalo aktivizovať odbojové hnutie. Vojenské ústredie, ktoré vzniklo na Veliteľstve pozemnej armády v Banskej Bystrici začalo pripravovať povstanie, ktoré 29. augusta 1944 vypuklo na Slovensku povstanie. Po jeho potlačení sa začala pod kuratelou nemeckej brannej moci aj labutia pieseň vojnového Sloven kého štátu. 30. októbra 1944 sa v Banskej Bystrici slávnosť na počesť potlačenia povstania malá slávnosť, pri ktorej prezident Tiso vyznamenával nemeckých vojakov. Pohotovostné oddiely HG sa zapojili do represálií voči obyvateľstvu.

Od začiatku roka 1945 Červená armáda, rumunské vojská a česko-slovenským armádny zbor postupne prenikli hlbšie na slovenské územie a 19. januára obsadili Košice.

Väčšina obyvateľstva očakávala prechod frontu s pochopiteľnými obavami. Škody na miestach, kde postup sovietskych vojsk ustrnul, boli v dôsledku ťažkých bojov veľké. Ukázalo sa tiež, že správy o brutalite postupujúcej armády vydávané štátnou propagandou, boli prehnané. Pravdou však je, že jednotky, ktoré oslobodzovali krajinu sa v niektorých prípadoch k obyvateľstvu chovali hrubo (známe sú krádeže, či znásilnenia). Vo väčšine prípadov takto jednali príslušníci tylových jednotiek. Stalin sa na jednom zo spoločných stretnutí za tieto neprístojnosti neformálne prezidentovi Benešovi ospravedlnil.

V niektorých oblastiach Slovenska počas oslobodzovania prebiehali ťažké boje. Hodno spomenúť Dargovský priesmyk, Liptovský Mikuláš, Šahy, alebo Levice).

V marci 1945 prekonávajúc nemecký odpor postupne sovietske vojská oslobodili Banskú Štiavnicu, Zvolen, Banskú Bystricu, Komárno a Nové Zámky a 4. apríla dosiahli hlavné mesto krajiny - Bratislavu. Územia obsadené Červenou armádou sa automaticky stávali súčasťou obnoveného Československého štátu. Slovenské úrady sa s obyvateľstvom rozlúčili tak, že mu už začiatkom roka 1945 zo skladov rozdelili prídely múky, cukru a iných potravín určené na celý rok. 3. mája Červená armáda zlikvidovala posledné nemecké jednotky na území Slovenska (v Bielych Karpatoch a Javorníkoch) a sústredila sa na postup na územie Moravy. O popularite režimu a celkovému názoru väčšiny obyvateľstva na zdiskreditovaný režim svedčí aj fakt, že zo strany slovenského obyvateľstva nebol Červenej armáde kladený žiadny ozbrojený odpor.

Slovenská vláda ešte pred pádom Bratislavy odišla do exilu. V rakúskom kláštore Kremsmünster 8. mája podpísala dokument, ktorým sa bezvýhradne podrobila veliteľovi XX. zboru 3. americkej armády, generálovi Waltonovi Walkerovi. Tento dokument je z hľadiska medzinárodného práva považovaný za formálny zánik Slovenskej republiky. Jej najvyšší predstavitelia ako Jozef Tiso, Alexander Mach, či Vojtech Tuka boli po vojne postavení pred súd a niektorí z nich aj popravení.

Po právnej stránke vojnový Slovenský štát nemá pokračovateľa a súčasná Slovenská republika sa k nemu oficiálne nehlási.

ZÁVEROM

V rámci predvojnového Česko-slovenska sa otázka postavenia Slovákov neriešila, ale opomínala. Preto bol istým spôsobom Slovenský štát vyvrcholením emancipačného úsilia Slovákov o vlastnú štátnosť. Je však tragické, za akých okolností tento štát vznikol, ako aj to, že mnohí si tento štát stotožnili s režimom, ktorý v ňom panoval, a tak sú postoje k nemu negatívne. Slováci však mali možnosť si na vlastnej koži vyskúšať, čo je to riadiť vlastný štát. Po jeho existencii a najmä po vypuknutí Slovenského národného povstania sa však už prezident československý prezident Beneš ani niektorí ďalší českí politici nemohli tváriť, že žiaden slovenský národ neexistuje.

použitý zdroj: dokument Financoval som povstanie

Martin Šaro,   16 Jun 2017