Milan Rastislav Štefánik - WebSlovensko.sk
dnes je: sobota 16.december 2017 - kalendarium
športové výsledky-prehľady-ročenky

Milan Rastislav Štefánik

Milan Rastislav Štefánik bol významnou slovenskou osobnosťou. Bol vedcom-astronómom, politikom a najmä vojakom.


Milan Rastislav Štefánik

Organizoval česko-slovenské légie v Srbsku, Rumunsku, Rusku a Taliansku. V roku 1918 Štefánik organizoval aj protisovietsku intervenciu na Sibíri. Okrem toho bol členom Česko-Slovenskej národnej rady v Paríži a prvým česko-slovenským ministrom obrany.

DETSTVO, MLADOSŤ A ŠTÚDIUM

Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská – † 4. máj 1919 Ivanka pri Dunaji) pochádza z Košarísk (v tom čase patrili pod Brezovú pod Bradlom na Myjave) ako jedno (v poradí šieste) z dvanástich detí evanjelického farára Pavla Štefánika. Jeho detstvo sa od detstva ďalších košariských detí veľmi nelíšilo. Jeden rozdiel tu však bol. Milanov otec bol vzdelaný a ako pronárodne orientovaný človek. Vlastnil bohatú knižnicu slovenských kníh a časopisov, a táto skutočnosť veľmi vplývala na mladého Štefánika.

Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil Štefánik v rodnej dedine. Učiteľom mu bol slovenský národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v Revúcej Martin Kostelný. Ako deväťročný odišiel z domu do Šamorína, aby sa naučil po maďarsky. Znalosť maďarčiny bola nutná z pohľadu nadobudnutia lepšieho vzdelania.

Stredoškolské štúdium začal na pomaďarčenom evanjelickom lýceu v Prešporku (dnešná Bratislava), kde študovali aj jeho bratia – Igor a Pavel. Na lýceu Štefánik dosahoval výborný prospech. Po troch rokoch však musel spolu s bratom Pavlom z lýcea odísť. Najskôr šiel do Šopronu a neskôr do Sarvaša. Aj tam Štefánik dosahoval Štefánik výborné študijné výsledky a vďaka nim dostal Štefánik jednorazové Telekiho štipendium (sedemdesiat zlatiek). V Sarvaši aj zmaturoval.

Čerstvého absolventa lýcea zlákala Praha a štúdium stavebného inžinierstva. Na jeseň 1900 sa zapísal v Prahe na filozofickú fakultu Karlovej univerzity - odbor astronómia. Okrem krátkeho študijného zürrišského intermezza roku 1902 študoval v Prahe až ro roka 1904, keď po zložení predpísaných skúšok promoval 12. októbra 1904 za doktora filozofie. Jeho dizertačná práca mala názov Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea.

ŠTEFÁNIK NÁRODOVEC

V čase vysokoškolských štúdií sa Štefánik aktivizoval v slovenských národne orientovaných spolkoch. Predovšetkým to bolo spolok Detvan, v ktorom bol hlavným činiteľom neskoršia významná postava slovenskej politiky - Vavro Šrobár. Okrem Detvana to bol aj spolok evanjelických akademikov Jeroným, spolok Radhošť). Zo Štefánika sa stal postupne hlasista - stúpenec myšlienok učiteľa Tomáša Garrigua Masaryka.

Roku 1901 sa Štefánik stal predsedom Detvana, ale kvôli nezhodám v radoch spolku spolu so svojimi priateľmi Jurajom Nerádom a Zigom Zigmundíkom zo spolku vystúpil. Po návrate z Zúrichu sa opätovne prihlásil za člena Detvana. Na valnom zhromaždení ho potom zvolili za predsedu. Štefánik začal pomáhať Vavrovi Šrobárovi s redigovaním umeleckej prílohy časopisu Hlas. Ako publicista začal písať do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike s cieľom informovať českú verejnosť o Slovensku.

Vo funkcii predsedu Detvana odišiel v roku 1903 na zjazd medzinárodnej študentskej organizácie Corda Fratres do Palerma. V lete potom navštívil v Luhačoviciach Pavla Blahu a zúčastnil sa aj na otvorení prvej výstavy Grupy uhorskoslovenských maliarov, ktorá bola výsledkom česko-slovenskej kultúrnej spolupráce.

KARIÉRA VEDCA

Od konca novembra 1904 Štefánik presídlil do Paríža. Napriek snahe sa mu však nepodarilo hneď dostať ku dvom najslávnejším astronómom v Paríži, ktorými boli Camillov Flammarion a Jules Janssen. Jeho novými druhmi sa však stala skupina českých umelcov v Paríži (sochári Bohumil Kafka a Otakar Španiel, maliari Ludvík Strimpl, Tomáš František Šimon, Hugo Boetinger a i.). V tom čase sa začalo aj jeho priateľstvo s grófom Hanušom Kolowratom, neskorším rakúsko-uhorským vojenským atašé.

Začiatkom apríla 1905 prišiel do Paríža profesor Janssen. Štefánik navštívil jeho hvezdáreň v Meudone. Ako hosť Meudonskej hvezdárne podnikal Štefánik rôzne výpravy (napr. 20. júna 1905 výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu, 30. augusta 1905 pozoroval v španielskom Alcosebre úplné zatmenie Slnka). 30. augusta 1906 predniesol Janssen Štefánikovu štúdiu Spektroskopické skúmanie zatmenia slnka v Alcosebre na zasadnutí parížskej akadémie. Štúdiu publikoval ju aj časopis akadémie Comptes Rendus Hebdomadaire des Sciences des l´Academie Sciences. Rok 1906 bol pre Štefánika vedecky najúspešnejším. Počas neho uverejnil sedem vedeckých prác. Nový riaditeľ hvezdárne Henri Deslandres však Štefánika vyhodil.

Na konci roka 1906 viedol Štefánik výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. januára.1907. Cestu využil na návštevu Prahy, Slovenska a Pulkovskej hvezdárne v Petrohrade. Cestou spoznával aj Rusko a Strednú Áziu. V Jasne Poliane navštívil Leva Nikolajeviča Tolstého a jeho lekára Dušana Makovického. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu. V júli 1907 sa však jeho zdravotný stav veľmi zhoršil a Štefánika previezli na liečenie do Chamonix, kde pobudol dva mesiace. Počas liečenia sa dozvedel, že profesor Janssen zomrel. Koncom roka sa Štefánik opätovne vrátil do Paríža.




VOJAK

Vypuknutie vojny Štefánik predvídal už niekoľko rokov pred jej vypuknutím. Bola preňho šancou na osamostatnenie Slovákov a vznik spoločného štátu s Čechmi. 14.augusta 1914 bol Štefánik povolaný do armády ku pechote v hodnosti vojaka. Vojnu končil v hodnosti brigádneho generála. Kvôli zlému zdravotnému stavu sa však na front dostal až začiatkom roka 1915, keď nastúpil do vojenskej leteckej školy v Chartres, 11. apríla získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. V hodnosti podporučíka potom nastúpil na front s úlohou robiť prieskumné lety. Aj ako letec nestrácal zo zreteľa svoj politický cieľ. Ako stupienok k jeho dosiahnutiu malo byť vytvorenie samostatnej česko-slovenskej dobrovoľníckej leteckej jednotky. V tomto smere sa mu dostalo podpory najmä od generála Maurica Janina.

Začiatkom septembra 1915 bol Štefánik vyslaný na srbský front, kde mal podať správu o stave srbskej armády. Pri evakuácii z letiska v Niši však na lietadle havaroval a počas úteku Štefánika opäť prepadla žalúdočná choroba. Život mu vtedy zachránili priatelia Raoul Labry a Michael Bourdon a dopravili ho do Ríma, kde ho hospitalizovali na tamojšej Nemocnice kráľovnej matky. To bolo osudné miesto, spoznal sa tam s pani Claire de Jouvenel, neskoršej horlivej pomocníčky v jeho boji za osamostatnenie Slovenska.

ČESKO-SLOVENSKÁ NÁRODNÁ RADA A ČINNOSŤ ŠTEFÁNIKA V PROSPECH VZNIKU ČESKO-SLOVENSKA

V priebehu roka sa 1916 Štefánik sa začal politicky aktivizovať. Ideou, ktorú presadzoval, bola myšlienka Európy národov. V rámci nej mali Slováci existovať v samostatnom štáte, alebo spoločnom štáte s Čechmi (údajne malo ísť o kráľovstvo). Po návrate do Paríža ho Jouvenel zoznámila s najvyššími politikmi: ministerským predsedom Aristidom Briandom a najvplyvnejším mužom francúzskeho ministerstva zahraničia Philippom Berthelotom. Štefánik tu naďalej presadzoval plán vytvorenia česko-slovenského štátu. 13. decembra 1915 sa stretol s Edvardom Benešom a spoločne sa stotožnili so Štefánikovými i Masarykovými koncepciami o vytvorení spoločného štátu. Štefánik si sám stanovil nasledovné úlohy:

  • Vytvorenie jedného riadiaceho centra pre spoločný odboj Čechov a Slovákov.
  • Vytvorenie samostatného česko-slovenského vojska a jeho presadenie medzi politikmi.

Štefánik o svojich plánoch informoval aj ministerského predsedu Aristida Brianda, pričom dohodol jeho stretnutie s Masarykom. Kvôli obnoveným zdravotným problémom sa v tom čase musel Štefánik vrátiť do nemocnice. Stretnutie Masaryka s Briandom však bolo úspešné a Briand sa stal prívržencom Masarykovej koncepcie riešenia stredoeurópskej otázky. Štefánik medzitým neustále presadzoval vytvorenie ústredného reprezentatívneho orgánu zahraničného odboja. Výsledkom týchto snáh sa stala Národná rada krajín českých (Conseil national des Pays Tchéques), a ktorá bola neskôr premenovala na Československú národnú radu (ČSNR). Jej predsedom sa stal Tomáš Garrique Masaryk.Milan Rastislav Štefánik sa spolu s J. Durichom stal podpredsedom. Sídlom ČSNR sa stala Rue Bonaparte 18 a hlavnými tlačovými orgánmi boli časopisy La Nation Tchéque (Český národ) a Česko-Slovenská samostatnosť. Vďaka Štefánikovi sa mandát rady zmenil na politický.

ČSNR rozbehla aktivity zamerané na organizovanie česko-slovenského vojska v zahraničí. Keď sa Štefánikov stav zlepšil, odcestoval do Talianska, kde ako letec rozhadzoval na talianskom fronte letáky určené najmä pre Čechov a Slovákov. Taktiež sa snažil získať talianske vojenské a politické kruhy pre česko-slovenskú koncepciu strednej Európy, v ktorej sa počítalo aj s vytvorením juhoslovanského štátu. Postoj Talianska k juhoslovanskej otázke bol však odmietavý. Po návrate do Paríža sa Štefánik intenzívne venoval otázke ustanovenia samostatného česko-slovenského vojska. Za týmto účelom odcestoval do Ruska.

VZNIK ČESKO-SLOVENSKEJ ARMÁDY

25. augusta 1916 sa Štefánik v bieloruskom Mogiľove stretol Mauriceom Janinom, šéfom francúzskej misie v Rusku. Janin sprostredkoval stretnutie Štefánika s náčelníkom generálneho štábu Alexejevom i k cárom Mikulášom. Na týchto stretnutiach sa podarilo posilniť postavenie ČSNR vo vojenských kruhoch. 29. augusta podpísal Durich a Štefánik a predstaviteľ amerických Slovákov G. Košík tzv. Kyjevskú dohodu, ktorou spoločne uznali ČSNR za vedúci orgán českého a slovenského hnutia v zahraničí. Francúzske velenie vyslalo Štefánika do Rumunska, kde sa mu zakrátko podarilo získať 1500 dobrovoľníkov. Začiatkom roka 1917 sa vrátil do Ruska. Navzdory počiatočným komplikáciám s Durichom, ktorý nerešpektoval dohody a mal skôr procársku orientáciu, mala Štefánikova misia v Rusku úspech. Napomohla tomu svojou podporou aj nová dočasná vláda, ktorá vznikla po páde cárizmu a postavenie ČSNR bolo upevnené. Dňa 2. júna 1917 odcestoval Štefánik do USA.

Prvotnou úlohou bol nábor dobrovoľníkov, ktorých sa Štefánikovi napokon podarilo získať 3000. Druhou mala byť konsolidácia krajanov v USA a získanie ich podpory pre ČSNR. Jeho činnosť bola úspešná a politickú aktivitu medzi osobnosťami v Amerike ocenili aj francúzske kruhy a 20. októbra bol Štefánik vyznamenaný krížom dôstojníka Čestnej légie. Po návrate do Paríža sa Štefánik zapojil do diplomatických rokovaní o ustanovení samostatnej česko-slovenskej armády. Výsledkom bol dekrét o vytvorení Česko-slovenskej armády vo Francúzsku, ktorý vydala francúzska vláda 16. decembra 1917. Podľa tohto dekrétu a neskôr vydaného štatútu sa vytvorila samostatná česko-slovenská armáda, ktorá politicky podliehala ČSNR v Paríži. V Paríži sa Štefánik opäť stretol s Janinom. Ten so súhlasom francúzskeho velenia prijal funkciu veliteľa vytvárajúceho sa česko-slovenského vojska, ktoré vo Francúzsku mali formu dvoch plukov (21. a 22. strelecký pluk). Oba pluky defilovali pod vlajkou zatiaľ neexistujúceho štátu, vojensky boli podriadené francúzskemu generálnemu štábu, politicky ČSNR. V polovici februára 1918 odišiel Štefánik do Talianska s rovnakým cieľom, ako tomu bolo vo Francúzku.

Talianske vojenské ani politické kruhy však Štefánikovi naklonené neboli. Svojou diplomaciou sa mu ale podarilo prelomiť ľady. Pre svoj plán získal jedného z najväčších odporcov: talianskeho ministra zahraničia S. Sonnina. Aby Štefánik, vtedy už ako plukovník francúzskej armády, zvýšil svoju osobnú agitáciu, vypracoval memorandum, v ktorom zhrnul všetky svoje argumenty a predložil ho Sonninovi a náčelníkovi generálneho štábu generálovi Diazovi v Ríme. Výsledkom bolo podpísanie dvojstrannej zmluvy o vytvorení samostatnej česko-slovenskej armády (podpísali ju Štefánik a ministerský predseda Orlando), ktorá úplne podliehala ČSNR. Vojsko vyzbrojovalo Taliansko, čo bolo v zmluve dané ako pôžička. Nábor dobrovoľníkov pokračoval a 24. mája 1918 sa pred pomníkom Viktora Emanuela v Ríme konala veľkolepá slávnosť: odovzdávanie plukových vlajok česko-slovenským jednotkám. V máji roku 1918 preletela svetom správa o ozbrojenom vystúpení česko-slovenských légií v Rusku.

Dejiskom bol Zborov. Légie už mali 50 000 príslušníkov a čoskoro sa zapojili do bojov proti nemeckej a C.K. armáde Rakúsko-Uhorska. Podpísanie mieru medzi sovietskou vládou a ústrednými mocnosťami v marci 1918 však spôsobilo, že česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo spojenca. Tieto oklonosti viedli k celkovej demoralizácii. Štefánik odišiel do Ruska k ohrozeným légiám. Najskôr sa už ale v hodnoti generála zastavil USA, kde spolu s Masarykom a gen. Janinom prebrali ďalšie plány.

VZNIK ČESKO-SLOVENSKA

Dňa 24. septembra 1918 odcestoval Štefánik do Tokia, kde pre opätovné problémy so žalúdkom pobudol až mesiac a cesta na Sibír sa predlžovala. Medzitým už nič nebránilo tomu, aby sa po svojom medzinárodnom uznaní mohla ČSNR pretransformovať na vládu. Stalo sa tak 14. októbra 1918. Vláda bola trojčlenná: Masaryk bol ministerským predsedom, Beneš ministrom vnútra a Štefánik ministrom obrany. Krátko nato uverejnil Masaryk aj Vyhlásenie nezávislosti Česko-Slovenska, tzv. Washingtonskú deklaráciu. Tá zapôsobila na americkú verejnosť i na prezidenta Wilsona, ktorý zareagoval na návrh prímeria zo strany Rakúsko-Uhorska tak, že po jeho uzavretí majú o budúcnosti monarchie rozhodnúť jej národy sami. A tie sa aj činili.

28. októbra došlo k vyhláseniu Česko-Slovenskej republiky. V Ženeve sa uskutočnilo zjednotenie domáceho odboja na čele s K. Kramářom a zahraničnej delegácie vedenej Edvardom Benešom. Obidve strany sa dohodli na prezidentovi v osobe Tomáša Garriqua Masaryka i novej česko-slovenskej vláde, ktorej predsedom sa stal Karel Kramář, ministrom zahraničia Edvard. Beneš, ministrom vojny Milan Rastislav Štefánik a rezort obrany prevzal V. Klofáč. Zakrátko Nemecko kapitulovalo a vojna sa skončila. Tieto správy zastihli Štefánika v Japonsku. Hodlal sa ihneď vrátiť do Paríža, no najskôr potreboval splniť svoje poslanie na Sibíri.

ČINNOSŤ ŠTEFÁNIKA U ČS. LÉGIÍ V RUSKU

13. novembra 1918 nastúpil Štefánik na loď do Vladivostoku s úmyslom dohodnúť podrobnosti odsunu legionárov do vlasti. Légie v tom čase mali podobu zboru s veliteľstvom sídliacim v Jekaterinburgu. Štefánik dorazil do Jekaterinburgu 8.decembra 1918. Jeho prvotným zámerom bolo presvedčiť legionárov o nutnosti ďalšieho boja proti boľševikom, avšak po inšpekcii jednotiek musel svoje stanovisko prehodnotiť, nakoľkolégie neboli schopné ďalšieho nasadenia na fronte.

Proces stiahnutia légií sa začal už pred jeho príchodom. V novembri 1918 bola z frontu stiahnutá 1.divízia. Po poslednej vojenskej operácii, útoku na severouralskom fronte, pri ktorom bolo dobyté mesto Perm, opustila front aj 2.divízia.

Podľa Štefánikových plánov légie po odpočinku a doplnení stavu mali byť schopné opätovného bojového nasadenia na uralskom fronte. Pod vplyvom situácie však od tohto zámeru na konci roka 1918 upustil. Taktiež nebolo možné realizovať ani plán stiahnutia zboru ku Kaspickému moru a odtiaľ železnicou do Česko-Slovenska. Jedinou možnou cestou sa tak stalo stiahnutie légií do Vladivostoku a odtiaľ loďou do Európy.

Légie boli v tom čase v morálnom rozklade. Jeho príčinou bola podľa Štefánika prílišná demokratickosť legionárskeho zriadenia, ktoré sa vytvorilo v rokoch 1917-1918. Vzhľadom na vznik Česko-Slovenskej republiky a zákonnej vlády zrušil Odbočku ČSNR v Rusku a vymenoval Bohdana Pavlů za splnomocnenca česko-slovenskej vlády v Rusku. Odstránil tak dvojkoľajnosť v riadení.

7.januára 1919 vydal Štefánik rozkaz, ktorým zmenil zbor na česko-slovenské vojsko na Rusi. Reorganizovala sa aj jeho 3.divízia. Súčasne došlo k zriadeniu Štábu čs.časti Ďalekého východu so sídlom vo Vladivostoku.

8.januára 1919 Štefánik ako minister vojny vydal rozkaz č.456, ktorým zmenil odbor ministerstva vojny na Ministerstvo vojny - oddelenie Rusko s piatimi správnymi odbormi.

16.januára 1919 vydal rozkaz č.588, ktorým zrušil legionársky Snem čs.revolúcie v Rusku. Namiesto volených orgánov sa zriadili orgány menované veliteľmi.

15.januára Štefánik odovzdal vojenské záležitosti generálovi Janinovi a 17.januára politické záležitosti prevzal Pavlu. Štefánik obdržal Rad veliteľa Čestnej légie a 25. januára 1919 opustil Rusko a odišiel do Paríža.

V Paríži sa Štefánik stretol s Clemenceaum a maršalom Fochom. Zúčastnil sa aj na práci mierovej konferencie, zaoberal sa budovaním česko-slovenského letectva, pričom mal plány pre zriedenie štátnej správy a podpory vedy v novom štáte. Potom ešte odišiel do Talianska, kde navštívil svoju poslednú lásku markízu Giulianu Benzoniovú, s ktorou si dohodol sobáš. Okrem súkromných záležitostí urovnával spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou, ktorý sa mal definitívne doriešiť po jeho príchode do Bratislavy. Na Slovensko sa veľmi tešil, lebo ho od smrti svojho otca v roku. 1913 nenavštívil. Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campoformido pri Udine do lietadla typu Caproni 450 čislo 11495 a sprevádzaný dvoma talianskymi letcami a mechanikom odletel na Slovensko s Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo vzlietlo približne o 8:07hod. Počasie v Bratislave však nebolo veľmi priaznivé a prvotné informácie hovorili, že Štefánik nedoletí. Napokon sa lietadlo nad Bratislavou objavilo, ale pri nalietávaní na pristátie sa náhle zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji. Milan Rastislav Štefánik a všetci členovia posádky boli na mieste mŕtvi. Pohreb, ktorý sa konal 10. mája 1919, organizoval Vavro Šrobár. Na Bradle pri mohyle (dielo Dušana Jurkoviča) sa zišlo približne 20 000 ľudí z okolia, prítomným bol napríklad aj Pavol Orságh Hviezdoslav.

ŠTEFÁNIK - LEGENDA

Následný príbeh Štefánika je plný rozporov. Takým bolo aj vyšetrovanie havárie a postoje spoločnosti a nového štátu k jeho osobe. Maršál Foch to okomentoval:

„Viete vy vôbec, koho ste stratili?“

O príčinách jeho smrti sa viedli špekulácie, dokonca padli názory, že spáchal samovraždu. Prvým, kto sa k jeho odkazu výraznejšie prihlásil, bol Andrej Hlinka v novinách Slovák. Po 2.svetovej vojne postava Štefánika vďaka komunistom takmer zmizla z histórie Slovenska. K oživeniu záujmu o Štefánika prispel až pád komunistického režimu a najmä rozpad Česko-Slovenska a vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky. 5.mája 2009 sa jeho socha vrátila na bratislavské nábrežie.

Martin Šaro,   30 May 2017