Dezider „Dežo“ Ursíny - WebSlovensko.sk
dnes je: utorok 21.november 2017 - kalendarium
športové ročenky

Dezider „Dežo“ Ursíny

Dezider Ursíny bol hudobník a hudobný skladateľ. Dokonca si aj zahral v jednom slovenskom filme. Mladé dievča sa vyberie za svojim bratom v tom čase nič netušiaci o jej existencii. V pätách jej ide jej otec. Film nevyniká významnými hereckými výkonmi, no tento nedostatok vyvažuje jeho hudobná stránka. A o ňu sa tiež postaral Dezider Ursíny.


Dezider „Dežo“ Ursíny

Dezider „Dežo“ Ursíny (*4.október 1947, Bratislava – 2. máj 1995, Bratislava) bol popredným slovenským bigbítovým a artrockovým hudobníkom, skladateľom, textárom a spevákom. Okrem hudby sa venoval aj filmovej tvorbe ako dramaturg, autor námetov, scenárista a režisér. A samozrejme skladal hudbu ku filmom. Hudobní odborníci hodnotili Deža ako osamelého bežca slovenského rocku, ktorý sa svojimi projektami vymykal z hudobnej produkcie obdobia, v ktorom žil a tvoril.

Prvú gitaru Dežo dostal, keď mal jedenásť rokov. Prvýkrát na seba výraznejšie upozornil ako člen a frontman skupiny The Beatmen. Spolu hrali od roku 1964 a Dežo začal pre túto úspešnú, avšak nie dlho existujúcu hudobnú kapelu tvoriť skladby silno ovplyvnené The Beatles. Po rozpade The Beatmen Dežo Ursíny, Fedor Frešo a Dušan Hájek založili skupinu The Soulmen. „Soulmeni“ sa stali víťazmi 1.československého beatového festivalu v pražskej Lucerne, absolvovali koncertnú šnúru v Maďarsku a po spoločnom koncerte so skupinou Prúdy sa však rozpadli.

Svoju prvú tzv. LPčku (LP- long play - dlhohrajúca platňa) urobil Dežo Ursíny roku 1972. Volala sa Provisorium. K spoluráci na nej si spoločne s Jarom Filipom prizvali dvoch bývalých členov skupiny Flamengo, Gumu Kulhánka a Erna Šedivého. LPčka bola nahraná v angličtine. Po nej, ako to neskôr sám priznal, prišlo z ich strany spievanie „...ako im zobák narástol“, a po slovensky.

Rok 1974 bol kľúčovým rokom v Dežovej kariére. Jeho dráha umelca sa preťala s dráhou básnika Ivana Štrpku, pričom obidve dráhy sa zmenili na vzájomné rovnobežky. Ich spolupráca priniesla prvý veľký opus zhudobnenej poézie - Pevnina detstva. Šlo o tvorbu hudby s ohľadom na text, ktorý bol prioritný. Album veľký úspech nezožal. Bolo to veľmi náročné počúvanie, pri ktorom bolo potrebné si pre hlbší umelecký zážitok platňu pustiť niekoľkokrát.

„Je kopec ľudí, ktorí sa k tej hudbe nikdy nedostanú, aj preto, že pre mnohých môže pôsobiť náročne a monotónne. Ona tak totiž pri prvom dotyku pôsobí. Ale citlivý človek musí byť fascinovaný atmosférou a úplne špecifickým spôsobom vyjadrovania,“ – Andrej Šeban

Provisorium aj hudobné zoskupenie, s ktorým Ursíny často nahrával. Dôvod pre tento názov bol jasný - častá zmena zostavy. Tvorba hudobného zoskupenia bola určená skôr na počúvanie a preto nebolo možné Deža na koncertných pódiách vídavať.

Niekedy v roku 1978 sa Ursíni a Filip zoznámili s basgitaristom Pavlom Daněkom. Vzniklo zoskupenie Burčiak. Spoločne urobili aj ďalšiu LPčku - Nové mapy ticha, plnú menej komplikovanej hudby, vztriecnejšej voči poslucháčom. Tá sa už viac hodila na koncertné pódiá. Naštartoval sa tak trend zjednodušovania, ktorý Jaroslav Filip vo filme Bigbít okomentoval slovami:

„Postupom času smerom do našej súčasnosti sa veci zjednodušovali. Niektoré boli len na dvoch akordoch. Samozrejme že melódia bola veľmi členitá, komplikovaná a rafinovaná, ale harmonicky a rytmicky sa to vyčistilo až na holý kameň.“

Andrej Šeban sa na túto tému vyjadril tiež:

„Je fascinujúce sledovať jeho skladateľskú cestu. Keď si vypočujete Provisorium a Pevninu detstva, tam je Dežo presvedčený, že vie všetky akordy na svete. Cítiť z toho obrovské sebavedomie a pocit: Ja som boh. Za krátky čas povie šialené množstvo informácií. Sú to strašné klady. Ťažké, komplikované, dlhé plochy, veľa zmien. Je tam však aj obrovské množstvo muzikality. Časom sa jeho skladanie úžasne redukovalo. Na platni Príbeh sú posledné skladby, ktoré zložil. Obsahujú len dva akordy. Svoju hudbu stále zjednodušoval a pritom vo výraze išiel čoraz hlbšie.“

V roku 1980 Ursíny so Štrpkom nahrali album Modrý vrch, ktorý vyšiel v roku 1981. Tento album kritici zhodnotili ako väčší kompromis v dôraze na mieru poslucháčskej náročnosti k textom a hudobným kompozíciám.

Trend zjednodušovania i poznatok, že ako umelec sa nezaobíde bez publika Deža priviedli na koncertné pódiá. Písal sa rok 1981 a Dežovi robil na jeho koncertných vystúpeniach doprovod Burčiak, pričom prezentovaný repertoár obsahoval skladby od The Soulmen a z albumu Modrý vrch.

Burčiak vypomohol s albumom Pop scop, na ktorom si zaspievala celá plejáda slovenských spevákov. Bola to však overtúra spolupráce Ursíny - Daněk.

Na konci 70.tych rokov začal Ursíny skladať aj hudbu pre celý rad krátkych a celovečerných filmov. Skladaniu hudby pre film sa venoval po celé 80. roky. Podieľal sa na tvorbe niekoľkých muzikálov, z ktorých asi najlepším a najznámejším sa stal Neberte nám princeznu. Okrem toho realizoval aj dokumentárne snímky, čím sa vlastne realizoval v oblasti, ktorú vyštudoval (filmová dramaturgia). Okrem týchto aktivít sa začal objavovať v rozhlase, dokonca aj na televíznej obrazovke v programoch pre mladých ľudí (TKM - Televízny klub mladých, Triangel - známa hudobno súťažná relácia pre mladých).

Pop scop nebol posledným tvorčím počinom Deža Ursíniho. Urobil ešte niekoľko albumov a takmer na všetkých s ním spolupracoval aj Jaroslav Filip. Výnimkou bolo obdobie 1982, keď Ursíni spolupracoval so skupinou Prognóza. Spoločne koncertovali a spoločne vytvorili album 4/4. Ďalším albumom, ktorý nebol poznačený spoluprácou Ursíni - Filip bol album Bez počasia. Rok 1985 priniesol album Zelená charakteristický dlhšími plochami a veľmi vhodne podanými Štrpkovými textami plnými smútku, všednosti a osamelosti. Album nahralo Provisorium v obsadení: Ursiny, Jaro Filip, Ľubomír Stankovský, Vladimír Kaššay, Richard Kroczek, Dušan Húščava. Do roku 1989 Ursiny s kapelou realizoval ešte jeden album se Štrpkovými textami - Na ceste domov (1987).




V 90.rokoch sa Ursíny venoval tvorbe filmov. Písal scénáre, režíroval. Koniec jeho života prišiel roku 1995, keď Ursíny podľahol chorobe.

Ako spomienku na Dezidera Ursíniho nakrútil režisér Peter Krištúfek film Momentky. Dokument je poskladaný z osobných spomienok rodinných príslušníkov a spolupracovníkov na Deža Ursíniho.Okrem iných sa vo filme objavili aj dvaja Dežovi synovia. Film bol premietnutý v decembri roku 2008 na Medzinárodnom Filmovom Festivale v Bratislave.

Spolupráca s Dežom Ursínym sa dá charakterizovať ako jedno veľké provisórium. Ale aj v tomto provízóriu boli dva pevné body. Boli ním textár Ivan Štrpka a hudobník Jaro Filip. Jaro Filip si na spoločnú spoluprácu zaspomínal v piesni Ja som ten čo hrával s Dežom.

Spolupráca Štrpku a Ursíniho priniesla tvorbu, ktorá sa vymykala vtedajšej dobe. Práve včleňovanie poézie do hudobných štruktúr vytvorilo veľmi zaujímavý priestor a je badateľné aj v hudobnom filme, ktorý je spomenutý na úvod tohto článku. Ďežo posunul hranice rocku do oblasti vážnej hudby. Občas sa na tomto svete stretnú ľudia, ktorí dokážu spoločne vytvoriť niečo výnimočné. O spolupráci Ursíny-Štrpka sa dá povedať niečo podobné.

Na tvorbu Ursíniho nadviazal jeho syn Kubo, ktorý dal opätovne dokopy kapelu Provisorium. Z bývalých členov v nej však vystupuje iba Marián Jaslovský.

Po Dežovej srmrti vyšla monografia Pevniny a vrchy, a bol vytvorený filmový dokument Momentky. Posmrtne vyšli aj Ursínyho listy z 90.rokov.

Aký bol Dežo Ursíny?

Hudobník a Dežov rovesník Marián Varga, ktorý s Dežom spolupracoval na albume Modrý vrch:

„On už bol slávny bigbiťák, kým ja som chodil ešte na konzervatórium. Uvedomoval si, že ja viem, čo nevie on. Ja som si zasa uvedomoval, že takú prax nebudem mať v živote. Rešpektovali sme sa, z čoho ale neskôr pramenilo napätie. Naše hudobné myslenie je diametrálne odlišné, hoci obaja sme vlastne vyšli z toho istého, z Beatles. Ja som za najviac vďačil vážnej hudbe, on bol zasa autodidakt. Dával slovenskému bigbítu intelektuálny rozmer, nadhľad.“

Maliarka, ilustrátorka a výtvarníčka animovaného filmu Zdenka Krejčová:

„Bol strašne pracovitý a strašne lenivý. Prudérny puritán a nezvládnuteľný živel. Niekedy trápil ľudí, inokedy im pomáhal. Potreboval ich a zároveň chcel samotu. Nechcel byť slávny a pritom mal nervy, či na koncert niekto príde. Jedol maktobiotickú stravu o desiatej a o štvrtej. A niekedy išiel do bufetu na sekanú a vlašský šalát.Bol jeden veľký rozpor. Ale ja ho vidím vcelku..... Ak je esencia mužskosti ako esencia čaju, on bol veľmi silný čaj.”

Dežo Ursíny skrátka nebol typ, ktorý by sa dal zjednoušiť ako ho charakterizovali v článku Prečo sa Dežo Ursiny nedá zjednodušiť. v DENNÍK N

Jakub Hlohoš,   02 May 2017