Anton Srholec - WebSlovensko.sk
dnes je: sobota 16.december 2017 - kalendarium
športové výsledky-prehľady-ročenky

Anton Srholec

Anton Srholec bol profesne slovenský rímskokatolícky kňaz a salezián. Počas svojho života sa stal výraznou morálnou autoritou.


Anton Srholec

Anton Srholec (* 12. jún 1929, Skalica – † 7. január 2016, Bratislava) pochádzal z roľníckej rodiny. Stredoškolské štúdia absolvoval v Skalici, Trnave a Šaštíne. O svojom životnom poslaní začal mať jasno už v svojich mladíckych rokoch. A preto už v roku 1946 vstúpil do saleziánskej spoločnosti s cieľom venovať sa výchove chudobnej mládeže.

Problémy nastali po nástupe komunistov k moci vo februári 1948. V roku 1950 komunistický režim rozpustil všetky rehoľné spoločnosti. Anton Srholec tak v roku 1951 mohol maturovať už len ako civilná osoba. Znemožnenie štúdia teológie ho viedlo k rozhodnutiu emigrovať a pokračovať vo vyvolenom životnom poslaní v cudzine. Nelegálne prekročiť hranicu sa však nepodarilo a v následnom procese na Štátnom súde v Bratislave bol odsúdený na dvanásť rokov väzenia za nelegálne prekročenie štátnych hraníc.

Vo väzení strávil 10 rokov, z nich prevažnú časť v uránových baniach v Jáchymove. Na rozlúčku dostal do posudku - „Schopný vykonávať akúkoľvek manuálnu prácu.“. Táto veta zrejme ovplyvnila jeho nasledovnú životnú etapu. Srholec pracoval na stavbách, v továrni na výrobu betónových prefabrikátov a pri vysokých peciach v Ostravských oceliarňach

Nepriazeň osudu ho nezlomila. Stále sa vzdelával najmä v odbore teológia. V Ostrave mu dokonca bolo umožnené študovať aj cudzie jazyky, urobil si tam aj štátne skúšky z jazyka anglického a nemeckého. Po dva roky sa hlásil do kňazského seminára v Bratislave, ale nedali mu ani len odpoveď.

V roku 1969 dostal povolenie odísť na tri mesiace do Talianska. Tamojší pobyt si predĺžil na jeden rok, aby mohol dokončiť teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne. V Ríme ho za kňaza ho 17. mája 1970 vysvätil pápež Pavol VI..

Po násilnom potlačení obrodného procesu Pražskej jari v auguste 1968 sa tisíce a tisíce ľudí rozhodli emigrovať z Česko-Slovenska. No Anton Srholec sa rozhodol vrátiť domov, nakoľko bol presvedčený, že môže byť osožnejší pre cirkev aj národ.

No ako duchovný už pôsobiť nemohol. Zamestnal sa preto ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave. Až neskôr mu tamojší dekan kanonik Ladislav Mogyorossi vybavil povolenie vypomáhať v kňazských prácach v tamojšom kostole. Srholec kládol hlavný dôraz na vystúpenia v kázňach, osobitne na kultúru slova, a zameriaval sa hlavne na počúvajúcu mládež. Oslovil tisíce mladých ľudí.




No jeho činnosť bol tŕňom v oku komunistickej Štátnej bezpečnosti, ktorá ho neustále sledovala. Preto mu bol odobraný súhlas pre Bratislavu, a biskup ho s ich vedomím poslal za správcu farnosti do Perneka.

Jedného večera v roku 1975 ho postihla nepríjemná udalosť. Na farské dvere niekto zaklopal a pod zámienkou tajného krstu dieťaťa bol Anton Srholec fyzicky napadnutý. Od vážnejších zranení ho zachránili iba susedia.

ŠtB sa dokonca pokúšala Srholca spoločne s Budajom a neskorším politológom Baránkom namočiť do obvinenia zo znásilnenia maloletého dievčaťa.

Po troch rokoch Srholca preložili do Veľkého Zálužia a nakoniec, doslova za trest, do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu odobrali štátny súhlas na celkové účinkovanie v duchovnej správe s uvedením dôvodov, že jeho činnosť sa nezhoduje s predstavami Úradu pre veci cirkevné. Bol vyšetrovaný pre svoju aktívnu účasť na slávnostiach na Velehrade, kde na púti 7. júla 1985 zorganizoval mládežnícky program. Stal sa opäť robotníkom. Posledné štyri roky pred dôchodkom pracoval ako robotník v sklade, najprv v Ružinovskej nemocnici v Bratislave a potom v Doprastave.

V roku 1989 Anton Srholec odišiel do starobného dôchodku. No činný bol aj ako dôchodca: v Slovenskom Helsinskom výbore pre práva menšín, v slovenskej sekcii Spoločnosti pre vedu a umenie, v rade Konta nádeje, v Konfederácii politických väzňov a v iných spoločenských a sociálnych organizáciách. Bol tiež členom Medzinárodného ekumenického združenia (IEF), Teologického fóra, kde sa stretával s podobne zmýšľajúcimi teológmi na slovenskej úrovni. Podporoval pokrok teologického výskumu ako príspevok k obrode slovenského národa a duchovnej obnove, čím sa snažil prispieť k uskutočneniu zásad Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku.

Keďže Anton Srholec ovládal nemecký jazyk, zúčastňoval sa v Nemecku teologických seminárov v Nemecku, kde mal veľa vzácnych priateľov (napr. biskup Kamphaus z Limburgu, teológ Karl Rahner (dnes už nebohý), rakúska veľvyslankyňa Gabriele Matznerová Holzerová) a delil sa s nimi o svoje skúsenosti so životom podľa viery v skromnejších podmienkach svojej malej krajiny.

V roku 1992 dostal Anton Srholec ocenenie od amerických veriacich, ktorí ocenili jeho záslužnú činnosť v prospech Cirkvi a zariadili mu pozvanie amerického prezidenta Clintona na modlitbu s raňajkami (Prayer breakfast).

Od roku 1992 sa naplno venoval bezdomovcom, pre ktorých zriadil domov v Podunajských Biskupiciach. V domov nesie názov RESOTY, a je ubytovaných 60 bezdomovcov a 40 ich dochádza ambulantne. Je to neštátne občianske združenie, ktoré žije zo sociálnych príspevkov bezdomovcov a z pomoci dobrodincov. K Srholcovi sa hlásili i tí, ktorí sú na okraji v spoločnosti, v cirkvi, alebo inakšie postihnutí občania.

V závere svojho života ťažko ochorel, diagnóza – rakovina pľúc, pod ktorú sa zrejme podpísala dlhoročná práca a pobyt v uránových baniach.

Anton Srholec bol pokorný a skromný človek a Slováci si ho veľmi vážili. V reakcii na blahoželania k jeho 80. narodeninám sa všetkým poďakoval a zosumarizoval svoju životnú púť:

„V živote som nedostal k narodeninám toľko pozdravov, listov, modlitieb, prejavov úcty, pozorností a darov, ako to bolo tohto roku. Cítim sa zadlžený ako tento štát a vy do mňa investujete ako do nebankového subjektu. Ničím som sa nepričinil o svoje prvé narodeniny. Osemdesiate prežívam ako hotový zázrak, ktorý sa každé ráno opakuje. Staroba je nádherný vek v dobe, keď je u nás aj v Európe mier, relatívna hojnosť, sloboda, veľká starostlivosť zdravotných pracovníkov a keď si človek zvykol žiť skromne a nielen pre seba.

Stále sa učím objať a uniesť svoje kríže, to všetko, čo treba a čo sa dá. Zvykám si na svoju samotu, kde som k vám bližšie, ako keby sme sedeli dakde pri káve alebo pri poháriku dobrého vína. Už len z diaľky ku mne dolieha rytmus a ruch tohto mesta a sveta, ktorý naši mladí ľudia točia a žijú. Nemajú to ľahké.

Keby išlo len o mňa, mohol by som byť najšťastnejším človekom. Vo svojej láske však nesiem tisíce ľudí, ktorí strácajú, nachádzajú a opäť strácajú teplo duchovného domova a svetlo, ktoré presvietilo ich detstvo, tisíce ranených ľudí, ktorí nevedia a nemôžu zabudnúť na svoju trápenia plnú mladosť, stovku ľudí, ktorým pár slov a trocha pozornosti zaručuje teplo domova, a vás, ktorí sa ku mne niektorí túlite ako zatúlané ovečky.

Svätého Františka raz prepadli zbojníci. „Povedz nám, kto si?!“ „Som vyslancom veľkého kráľa.“ Tešili sa na veľkú korisť. Keď ho dokonale prehliadli a on im začal rozprávať o Ježišovi, sklamaní a najedovaní div že ho nezabili. Vy ste pri mne ostali, aj keď som bezmocný a nič nemám. Je to od vás úžasné a ja vám to nikdy nezabudnem. Tento váš dar si odnesiem, až príde čas, aj na druhý breh. Ostávam s úprimným pozdravom a želaním. “

Anton Srcholec sa venoval aj publicistike. Prispieval do rôznych periodík, venoval sa prednáškovej a poradenskej činnosti pri sociálnych projektoch, týkajúcich sa najmä bezdomovcov. Počas komunistického režimu prispieval aj do samizdatových časopisov.

  • Experiment lásky
  • Nová rodina v novom svete
  • Každodenné zamyslenia
  • Svetlo z hlbín Jáchymovských lágrov

Posledná kniha obsahuje jeho skúsenosti z pobytu v jáchymovských uránových baniach. Vyšla aj v preklade do slovinského, nemeckého a anglického jazyka.

  • titul Dr.h.c. za prácu v sociálnej sfére (V júni 1999 od Trnavskej univerzity)
  • čestné občianstvo mesta Skalica (september 1999)
  • Cena kardinála Königa ako ocenenie za prácu pre vieru a slobodu (október 1999)
  • laureát ocenenia Dar roka od Slovenskej humanitnej rady (1995, 1999, 2001, 2002 a 2003)
  • Rad Ľudovíta Štúra II. Triedy - štátne vyznamenanie v roku 2003 prepožičané prezidentom Rudolfom Schusterom
  • Cyrilometodskú medaila – udelená Ústredím slovenskej kresťanskej inteligencie (2004)
  • Krištáľové krídlo – mimoriadna cena za celoživotné dielo udelená (2014)
  • Rakúsku cena Leopolda Kunschaka za prácu v sociálnej oblasti a aktivitu v oblasti ľudských práv počas komunistického režimu (2015)
  • Biela vrana (2015)

Martin Šaro,   12 Jun 2017