Ján Francisci Rimavský - WebSlovensko.sk
dnes je: sobota 16.december 2017 - kalendarium
športové výsledky-prehľady-ročenky

Ján Francisci - Rimavský

Ján Francisci-Rimavský bol slovenský národovec, básnik, prozaik a publicista, politik a manažér. Človek s dobrosrdečnou povahou, ktorý stojí popri Štúrovi a Hurbanovi akosi v ústraní. Nezaslúžene.


Ján Francisci - Rimavský

Ján Francisci (* 1. jún 1822, Hnúšťa – † 7. marec 1905, Martin) pochádzal z krajčírskej rodiny, avšak rodinné remeslo ho minulo. Z rozhodnutia rodinnej rady išiel mladý Ján študovať a v štúdiách pokračoval aj po smrti svojho otca. Na rodinnú krajčírsku tradíciu nadviazal mladší brat (Ján Francisci mal dvoch bratov).

ZROD SLOVÁKA

Rodičia dali Francisciho študovať už v roku 1827. Najskôr to bola ľudová škola v rodnej Hnúšti. V rokoch 1830 až 1834 študoval v Ožďanoch. V septembri 1834 ho otec zapísal na lýceum v Levoči.

Francisciho otec veľmi rád kupoval české a slovenské knihy, ktoré po Slovensku rozširoval podomový obchodník Matej Hrebenda. Počas prázdnin 1836 však otec zomrel. Onedlho po jeho pohrebe naďabil mladý Janko pri prehrabovaní sa v jeho knižnej pozostalosti na Šramkovu Československú gramatiku. Ako sám vo svojom vlastnoručnom životopise priznáva:

Aké bolo moje podivenie! Vidieť a zvedieť, že aj slovenská gramatika jest na svete.

Tento nález prebudil v mladom Jankovi záujem o slovenský jazyk a veci národné. Sám ďalej priznáva:

To bolo prebudenie sa vo mne Slováka.

Na lýceu v Levoči učil profesor Michal Hlaváček, ktorý predtým pôsobil na lýceu v Prešporku (Bratislave), kde mimo iného zastával aj funkciu predsedu slovenskej Spoločnosti (slovenského Ústavu). Agendou profesora Hlaváčka bola výučba slovenskej mládeže v materčine (česko-slovenčine). Náplňou výučby nemala byť len gramatika, študenti sa mali venovať aj rozboru diel, napríklad Kollárovej Slávy dcéri. Spomenutý prešporský ústav inšpiroval levočských študentov k založeniu obdobnej inštitúcie, pričom oba slovensky orientované ústavy udržiavali čulé styky.

Keď sa Šrámkovou Česko-slovenskou gramatikou ovplyvnený Francisci na jeseň 1836 vrátil do Levoče, rozhodol sa vstúpiť do slovenského ústavu. Po počiatočných problémoch sa z neho stal uvedomelý Slovák znajúcim slovenskú reč. Po vzore ostatných slovenských študentov (tí levočskí sa inšpirovali od prešporských) prijal aj on slovanské meno, čo považoval sa akýsi krst za Slováka. Pripadlo mu meno Vratislav. S pokračujúcim štúdiom silnela aj jeho túžba po štúdiu v Prešporku. Stalo sa tak roku 1839 po získaní tzv. primae philosophiae. Následný školský rok už začal v Prešporku.

LÝCEUM V PREŠPORKU

Hneď na začiatku štúdií na prešporskom lýceu Francisci vstúpil do prešporského slovenského Ústavu (slovenská Spoločnosť). Slovenská spoločnosť bola jednou z troch spoločností lýcea a neskôr sa premenovala na Ústav (Katedra) reči a literatúry Česko-slovenskej. V rozhodnutí urobiť tento krok najviac zavážilo jeho zoznámenie sa s Jozefom Miloslavom Hurbanom, v tom čase bohoslovcom. Hurbanova výrečnosť na mladého Francisciho zapôsobila. Z obidvoch mužov sa stali priatelia, neskôr aj takmer sokovia v láske. O niečo neskôr Francisci za Hurbana zaplatil aj dlh.

Na prešporskom lýceu strávil Francisci dovedna štyri školské roky (1839/40-1842/43). Doštudoval tam filozofiu a vyštudoval dvojročný teologický smer. Počas pobytu na lýceu sa dovŕšilo jeho formovanie v človeka plne zasväteného veci povznesenia slovenského národného povedomia. V procese umedomovania sa slovenského národa zohrávalo podľa Francisciho prešporské lýceum dôležitú úlohu. Prezrádzajú to jeho slová:

Odtiaľ i tá túžba po Prešporku, nadovšetko po tamojšom slovenskom Ústave. Zo všetkého toho, čo som o slovenskom Ústave v Prešporku počul, s akousi pevnou istotou predpokladal som, že v názoroch na svet i duchovný i fyzický môj úzky obzor sa rozšíri, že v učení a vo vedeckých známostiach moja obmedzenosť po stupňoch bude sa rozvinovať, rozširovať a vhlbovať sa na poli vedy, ale predovšetkým, že moja vzbudivšia sa láska k svojmu slovenskému národu a Slovanstvu nájde tam ohnište, z ktorého tá láska po celom Slovensku svieti a hreje a svojím svetlom a svojím teplom budí život.

V posledných dvoch rokoch štúdia sa Francisci stal poslucháčom u Ľudovíta Štúra, pod ktorého vedením dosiahol slovenský ústav svoj vrchol.

Počas prázdnin hrávali študenti ústavu divadlo predovšetkým na Záhorí. Ochotníčenie neminulo ani Francisciho. Pri jednej takej aktívnej účasti na divadelnom predstavení sa zoznámil s dcérou horlivého slovenského aktivistu Samuela Jurkoviča Aničkou - prvou slovenskou herečkou. Ich vzájomný vzťah však ostal len v rovine študentskej známosti. Anna Jurkovičová sa nakoniec stala manželkou Jozefa Miloslava Hurbana.

29.júna 1843 dostal Francisci dve vysvedčenia, prvé o absolvovaní filozofického a druhé o absolvovaní teologického smeru. Súčasne zložil kandidátsku skúšku. Od nasledujúceho roku začal pôsobiť na ústave ako vyučujúci.




KONIEC SLOVÁKOV NA LÝCEU

Rok 1843 sa pre slovenskú časť prešporského lýcea stal osudným. V priebehu roka začal konventný výbor pod vedením grófa Prónayho vyšetrovanie namierené proti slovenskému ústavu. Na nátlak konvent 31.decembra 1943 rozhodol o zákaze prednáškovej činnosti Ľudovíta Štúra na prešporskom lýceu. Reakciou na tento krok bol odchod slovenských študentov z Prešporka do Levoče. Onedlho ich nasledoval aj Francisci.

V roku 1844 Ján Francisci spoluzakladal spolok Tatrín. Od školského roku 1844/45 začal ako námestník profesora Hlaváčka na ústave v Levoči prednášať gramatiku a dejiny česko-slovenskej literatúry. Trvalo to len do konca roka 1844, keď bolo aj Franciscimu zakázané prednášať. Spolu so slovenskými študentami však založil súkromný ústav - Jednotu, vďaka ktorému Francisci pokračoval v súkromných prednáškach. Neskôr sa ku levočskej Jednote pripojili aj všetky slovenské Ústavy. Vznikla tak Jednota mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorskej so strediskom v Levoči. Hlavným správcom Jednoty, ako aj správcom levočskej Jednoty sa stal Francisci.

Od školského roku 1846/47 sa Francisci vzdal predsedníctva v levočskej Jednote a odišiel študovať v právo do Prešova. 2.augusta 1847 zložil aj celkové predsedníctvo v Jednote. Po skončení štúdií roku 1847 nastúpil od 1.septembra ako tzv. patvarista (politicko-juridický praktikant) u druhého vicišpána Gemerskej stolice Gustáva Fáyho. A ohlásil sa revolučný rok 1848, ktorý sa výraznou mierou dotkol aj Francisciho.

POČAS REVOLUČNÝCH ROKOV 1848 a 1849

Začiatkom roka 1848 vyšli Marcové zákony. Šlo o súbor právnych noriem, ktorých autorom bol maďarský poslanec Uhorského snemu Lajos Kossuth, a ktorý hlásal nezávislosť Uhorska od Rakúskej monarchie. Uhorsko malo mať s Rakúskom spoločného len panovníka. Marcové zákony hlásili občiansku slobodu, rušili poddanstvo pre urbariálnych poddaných a zemianske výsady. Zákony však zabezpečovali nadvládu Maďarov a maďarčiny. Celým Uhorskom sa nieslo hlásanie rovnosti-bratstva-slobody, pričom sa v jednotlivých mestách organizovali verejné zhromaždenia, na ktorých boli tieto zákony vyhlasované. Jedného takého zhromaždenia sa 1.mája 1848 zúčastnil Francisci ako patvarista. Na zhromaždení bol prítomný aj Daxner. Spoločne sa poradili, čo ďalej. Padlo rozhodnutie zorganizovať celoslovenskú poradu.

Tá sa uskutočnila 10.mája 1848 v Liptovskom Svätom Mikuláši a jej výsledkom bolo skoncipovanie prvého politického programu Slovákov - Žiadostí slovenského národa. Účasť na spomenutej porade však znamenala pre Francisciho stop ako patvaristu. Vrátil preto do rodnej Hnúšte, kde sa po porade s Daxnerom dal do formovania a výcviku gardy.

Krátko po preniknutí prvej slovenskej dobrovoľníckej výpravy vydal uhorský ministerský predseda gróf Ľudovít Batthyány dekrét, ktorým zriadil tzv. štatáriáne súdy a vypísal odmenu za každého chyteného „buriča“. Na základe dekrétu sa do problémov dostal aj Francisci. Aby unikol zadržaniu odišiel z Hnúšte na Polhoru. Neskôr ho ale zadržali v Tisovci a v Plešivci bol súdený a odsúdený na dva roky a 360 dní (nedostal rovné tri roky pretože to by sa rovnalo trestu smrti). Po priblížení sa cisárskych vojsk ku Plešivcu bol Francisci a Daxner deportovaní do Rimavskej Soboty a odtiaľ do Pešti, kde bol internovaný. 5.januára 1949 však cisárske vojská generála Windischgrätza obsadili Pešť. Po krátkom vypočúvaní sa Francisci dostal na slobodu.

Francisci sa spolu s ďalšími svojimi súputnikmi rôznymi cestami vrátil na Slovensko a pridal sa ku sa slovenským dobrovoľníkom, ktorých jednotka sa formovala na Myjave. Vďaka rozporom medzi velením jednotlivých dobrovoľníckych zborov sa veliteľ Janeček vzdal velenia v prospech Francisciho, ktorý mal hodnosť kapitána. Počas bitky pri Komárne strážil hlavný stan. Po porážke sa so zbytkom dobrovoľníckeho vojska presunul ku Skalici, kde im bol na ich žiadosť pridelený rakúsky dôstojník Henrych Lewartowski, ktorý sa stal náčelníkom slovenského národného vojska.

Janko Francisci sa aktívne podieľal na zorganizovaní tretej dobrovoľníckej výpravy. Slovenskí dobrovoľníci dostali kvalitní výcvik a boli vyslaní do banských miest a horných stolíc Uhorska, kde bolo ich úlohou urobiť poriadok a brániť toto územie. Výprava dopadla úspešne a veliteľ zboru Lewartowski 19. septembra pod číslom 437/1849 referoval armádnemu veliteľstvu v Pešti, že úloha zboru je splnená a je ho možné rozpustiť. Francisci a Daxner boli navrhnutí na Leopoldov rad.

Z vyznamenania napokon nič nebolo. Francisci bol členom skupiny dôstojníkov slovenských dobrovoľníkov, ktorí sa 7. decembra 1849 zúčastnili audiencie u cisára a po jej skončení sa spolu so Štefanom Daxnerom a Michalom Bakulinym vrátil domov.

VO FUNKCIÁCH

Po skončení vojny Francisci pokračoval v pôsobení v rôznych funkciách. Od 2.januára 1850 sa stal expedítorom Zvolenskej stolice a c. k. provizórnym úradníkom v hodnosti nadporučíka. Roku 1852 sa oženil. Jeho vyvolenou sa stala dcéra Ondreja Kasanického Amália.

21. júna 1853 bol Francisci vymenovaný za c.k. prvého stoličného komisára (župného) v Debrecíne. Na život v Maďarsku si zvykol a ľudia ho tam mali radi. Vravievalo sa:

„Ak ti Francisci nepomôže, tak ti nikto nepomôže.“

Ďalšou funkciou, ktorá Francisciho postretla bol radca miestodržiteľskej rady v Budíne. Na tomto poste pôsobil v rokoch 1860 až 1861. Od novembra 1864 až do 10.septembra 1865 pôsobil vo funkcii hlavného župana Liptovskej župy.

FRANCISCI A NÁRODNÉ HNUTIE PO ROKU 1860

19. marca 1861 začal v Budíne vydávať Pešťbudínske vedomosti a 6. a 7. júna 1861 predsedal zhromaždeniu slovenských vlastencov v Martine, ktoré prijalo Memorandum národa slovenského. Stál v čele prípravného výboru Matice slovenskej. Zostavil stanovy a na jej prvom zhromaždení bol zvolený doživotným čestným podpredsedom. Francisci mal výrazný podiel na zakladaní slovenských gymnázií a v roku 1868 bol hlavným dozorcom gymnázia Revúcej.

MARTINSKÁ NEOGRAFIA

V roku 1869 sa Francisci stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastinného spolku - prvej národnej kníhtlačiarne s vydavateľstvom (dnešnej Neografie) (bol ním až do roku 1898). Spolok sídlil v Martine najskôr v skromných podmienkach a základné imanie spolku bolo 15 000 rakúskych zlatých. Sadzačská práca sa vykonávala ručne, stroje boli poháňané tiež ručne. Pre osadenstvo spolku však bolo charakteristické, že mali biele goliere a rukávy.

Bol to prvý podnik v 100% slovenskom vlastníctve. Celkove sa mu podarilo v prvých rokoch existencie získať 13 predplatieľov. Nebolo však veľmi čo predplácať. V edícii Slovenská národná knižnica vyšli iba dva tituly. Nepomohol ani 13% rabat. Veľmi sa však nepredávali. Príčinou bolo aj to, že cieľová skupina bolo nemajetná a slovami Francisciho aj detsky naivná. Prvé tituly, ktoré vyšli v slovenčine sa „v zmysle kupeckého“ ukázali stratovými, ale ako Francisci spomínal:

„.... dôležité je, že vyšli“

Úspešnejšie boli iné knihy, tie, ktoré boli viac k úžitku ako napr. Krátky návod ku telocviku, či rôzne kalendáre. Kníhtlačiarsky spolok vydával aj tlačoviny pre Maticu slovenskú.

Z obdobia Francisciho šéfovanie kníhtlačiarenskemu spolku pochádza príhoda s Jozefom Miloslavom Hurbanom. Hurban na sklonku svojho života v čase silnejúcej maďarizácie podľahol ilúzii, že Slovákov môže spasiť len splynutie s Čechmi. Z tohto dôvodu začal publikovať po česky. V češtine vydal aj svoj šiesty Almanach Nitra. Po ekonomickej stránke to však bol prepadák. Almanach sa nepredal a tak ostal Hurban v Skalici dlžný 1101 zlatých a 39 grajciarov. Pri príležitosti Hurbanových narodenín v roku 1877 prišiel z Martina oznam o zaplatení pohľadávky. Francisci usporiadal zbierku a Hurbana z dlhu vyplatil. Táto skúsenosť však nepomohla a Francisci sa v rozpore so zdravým podnikateľským rozumom nechal Hurbanom nahovoriť na ďalšiu Nitru. Jej siedme pokračovanie vyšlo tentoraz v Nitre. A opäť to bol prepadák ... nepredala sa. Tentoraz už dlžil Hurban Franciscimu.

Rok 1898 bol posledným, keď Francisci spravoval kníhtlačiarsky spolok.

FRANCISCI A TVORBA

Francisci prekladal divadelné hry a spísal svoj životopis. Ešte v skoršom období sa venoval zbieraniu slovenských povestí Prostonárodný zábavník (zbierku prostonárodných povestí, piesní, porekadiel). Taktiež spísal svoj životopis. Od roku 1872 žil v Martine, kde je aj pochovaný.

Záverom len jednu poznámku. Prídomok Rimavský pochádza od rieky Rimavy.

použité zdroje: dokumentárny cyklus Trezor - Najlepšie roky Janka Francisciho
Vlastný životopis Janka Francisciho, Zlatý fond denníka SME, http://zlatyfond.sme.sk/dielo/988/Francisci_Vlastny-zivotopis/1#axzz4mMhH0bJr

Martin Šaro,   21 May 2017