Vinohradníctvo - WebSlovensko.sk
dnes je: utorok 17.október 2017 - kalendarium

Vinohradníctvo

Slovensko má vďaka svojmu územiu vytvorené podmienky pre pestovanie viniča a dopracovanie kvalitného vína. To začali využívať už naši predkovia. Skrátka vinohradníctvo.


Vinohradníctvo

Tokajská vinohradnícka oblasť - Zemplín

Na juhozápadných výbežkoch Zemplínskych vrchov sa južne od Trebišova nachádza najmenšia slovenská vinohradnícka oblasť - Tokajská vinohradnícka oblasť. Názov Tokaj sa odvodzuje od staroslovanského slova stokaj označujúceho sútok. Na Slovensko zasahuje z Maďarska a je to jednou z mála oblastí na svete, kde sa dá dopestovať hrozno na výrobu prírodne sladkých vín. O tokajskom víne sa právom tvrdí, že je kráľom vín a vínom kráľov.

Počiatky pestovania viniča v tejto oblasti sú známe už z rímskej doby, počas ktorej bola oblasť súčasťou Panónie. Nájazdy Tatárov v 13.storočí tento kraj vyľudnili a vinohrady zničili. Významné zásluhy na rozvoji vinohradníctva v tejto oblasti mal kráľ Belo IV, ktorý kolonizoval oblasť Talianmi, ktorí doniesli nové pestovateľské skúsenosti a základnú odrodu viniča. Veľké zásluhy na rozvoji vinohradníctva mal aj kráľ Matej Korvín. Väčšina pivníc pochádza z obdobia tureckých vojen a do určitej miery sa budovali ako úkryty pred lúpežnými vojskami. Niektoré pivnice sú vytesané až do hĺbky 8 až 16m do sopečných hornín (tufov). Dĺžka chodieb dosahuje až 20m. V súčasnosti ponúka Tokajská vinohradnícka oblasť s centrom v Malej a vo Veľkej Trni niekoľko druhov vín, pričom medzi najznámejšie patrí dvoj- až päť putňový Tokajský výber, ktorý získal ocenenia aj mimo Slovenska. Tokajské víno sa vyrába z odrôd viniča Furmint, Lipovina, Muškát žltý.

V priaznivých rokoch dochádza počas dlhej suchej jesene pod vplyvom pôsobenia ušľachtilej plesne Botrytis cinerea k tvorbe tzv. cibéb (hrozienok), ktoré vínu dodávajú zvláštnu a nezameniteľnú chuť, farbu a vôňu. Táto oblasť je jednou z najteplejších oblastí krajiny a to radí tento región do najkvalitnejšej kategórie v rámci Slovenska. V niektorých rokoch sú vínne pivnice vyhrievané až 2200 hodín za rok.

V Kráľovskom Chlmci sa každý druhý rok usporadúvajú vinárske slávnosti.

Malokarpatská vínna cesta

Vinohradnícka oblasť neďaleko od Bratislavy s centrami vo Svätom Jure, Limbachu, Pezinku, Modre. Prvý krát sa miestne vinice spomínajú v 13.storočí. V Bratislave sa vinohrady spomínajú po prvý krát v roku 1246, v Jure pri Bratislave v roku 1278 (1270), v Pezinku v roku 1295 a v Modre v 14.storočí. Počiatky malokarpatského vinohradníctva siahajú až do rímskoprovinciálneho obdobia (1.-4. storočie). Až do polovice 13.storočia bolo je tých správ o vinohradníctve málo. Súvisí to s tým, že v 11.-12.storočí boli vinohrady vo vlastníctve panovníka, takže ich správa nebola spojená so žiadnymi zvláštnymi písomnosťami.

V 13.storočí zohralo vinohradníctvo významnú úlohu pri rozvoji miest Bratislava a Trnava a v 14.-16.storočí sa položili základy pre vznik ďalších vinohradníckych centier malokarpatskej oblasti. Malokarpatské vinohradníctvo sa tak sformovalo do mestskej vinohradníckej oblasti, lebo väčšina vína z tejto oblasti pochádzala z viníc mešťanov a obyvateľov Bratislavy a Svätého Jura, Trnavy, Pezinka a Modry.

Vína z tejto oblasti sa veľmi dobre predávali už v stredoveku a pomáhali mešťanom týchto piatich miest rýchlo sa zotavovať zo živelných pohrôm, požiarov a vojen. O vína bol záujem nielen doma, ale aj v nemeckých krajinách, Čechách, na Morave, v Sliezku a v Poľsku. V 16. až 18.storočí nadobudla malokarpatská oblasť takmer monopolné postavenie v pestovaní viniča a dorábaní vína. Súviselo to s obsadením južných častí Uhorska Turkami. Stratila sa tak konkurencia lacných južných vín.




Víno bolo významným zdrojom mestských príjmov. Napríklad v roku 1610 získal Pezinok tzv. viničné právo, ktoré umožňovalo mestu každoročne vyberať od majiteľov vinohradov v chotári Pezinka dávku vinohradníckej úrody. Kritériom bola plocha vinohradu. Nešlo o zanedbateľné čiastky a tak napríklad v rokoch 1656 - 1659 predstavoval príjem mesta vo víne čiastku 3471 okovov (188475,3l), čo v prepočte na peniaze znamenalo 10 413 uhorských zlatých. Pre porovnanie, tom čase stál pár volov 28 uh.zlatých, pár čižiem 2 uh. zlaté, vymaľovanie kostola 18,20 uh.zlaté a stredne veľký dom 200-300 uh.zlatých.

Po vytlačení Turkov, obmedzeniu exportných možností do Pruska, Sliezka a Poľska, kladení prekážok zo strany Rakúska pri vývoze vína a pri nasýtenosti domáceho trhu došlo ku ukončeniu rozkvetu malokarpatského vinohradníctva. Víno prestalo ísť na odbyt a mešťanostovia začali produkovať maximálne pre vlastnú potrebu, mnohí prestali vinohradníčiť. Počas napoleonských vojen došlo len ku krátkodobému oživeniu, ale celkovú krízu malokarpatského vinohradníctva to neovplyvnilo.

V 18. a 19. storočí došlo ku postupnej strate zahraničných trhov, čo bolo výsledkom nielen zlej medzinárodnej situácie a prekážok zo strany viedenskej vlády, ale aj zastaralými technológiami pestovania viniča, zmiešanou kultivárovou skladbou a technológiami dorábania a ošetrovania viniča. Podľa poľnohospodárskej literatúry starých gréckych a rímskych autorov sa totiž vinohradničilo i v prvej polovici 19.storočia.

V osemdesiatych rokoch 19.storočia napadla malokarpatské vinohrady fyloxéra, čo je choroba, ktorú spôsobuje živočíšny škodca voška viničová, ktorá v prvom rade napadá korene viniča a spôsobí vyhynutie celého kra. Iróniou je, že fyloxéra bola zavlečené do Európy v úsilí doviesť také kultúry vinniča, ktoré by boli odolné voči oidiu, hubovitému ochoreniu viniča. Fyloxéra bola v Bratislave zistená v roku 1880, v Jure v roku 1882, v Modre v roku 1889, v Pezinku a v Mysleniciach v roku 1890. Jej skazonosné účinky znásobila peronospóra, ďalšia hubovitá choroba. Svedkami neúspešného boja proti fyloxére sú injektory, vystavené v priestore malokarpatského múzea. Vstrekoval sa nimi do pôdy ku koreňom viniča sirouhlík v tekutom stave, kde sa vyparoval a ničil škodcu. Proces šírenia nákazy sa síce spomalil, ale úplne nezastavil.

Účinnú ochranu viniča pred fyloxérov objavili pred koncom 19.storočia v štiepení európskych ušľachtilých kultivárov na americké podpníky, ktoré sú odolné voči fyloxére. Tento spôsob je pomerne drahý a vek viniča nižší ako u vlastnokoreňového viniča, dosahujú sa pri voľbe vhodného podpníka podstatne vyššie výnosy a kvalita hrozna sa nemení. Katastrofa s fyloxérov podnietila vinohradníkov prehodnotiť svoju prácu a vyvolala zrod nového moderného vinohradníctva založeného na poznatkoch vedy a vymoženostiach techniky.

Levice a Sebechleby

Ďalšou vinohradníckou oblasťou bolo okolie Levíc nachádzajúcich sa na Ipeľskej pahorkatine, ktorá ponúka ideálne podmienky na pestovanie viniča a produkciu vína. Ku scenérii Levíc patria aj vinohradnícke domčeky a pivnice nazávané aj ako hajlochy. Najviac takých domčekov sa nachádza v lokalite Stará hora pri obci Sebechleby. Chránené sú jedno a dvojpriestorové vinohradnícke domčeky so sĺpovým podstením, ktoré sú predstavené pred pivnice vytesané do tufu. Nachádza sa tu viac ako 100 vinohradníckych domčekov z 18. a 19. storočia. Pôvodné pivnice sú spolu s kostolíkom súčasťou pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry.

Malokamenská vinohradnícka oblasť
Víno z tejto oblasti bolo vyhľadávaným nápojom v celom Uhorsku. Sortiment odrodových vín z Veľkého Krtíša, Neniniec, Vinice, Dolných Plachtiniec, Čeboviec je známy aj v súčasnosti. Skutoční znalci si pochvaľujú výberové ročníky odrôd Burgunské biele, Tramin červený a Cabernet Sauvignon.

KLADOVÝ LIS
Využíva zákon páky. Postupne nahrádzal starú a neefektívnu metódu vyšliapavania hrozna nohami v kamenných alebo hlinených kadiach.

VRETENOVÝ LIS
Bola to reakcia starých Rimanov na veľké rozmeny kladového lisu. Jeho konštrukciu umožnil vynález skrutky. Na prelome 19. a 20. storočia ho postupne začali nahrádzať priemyselne zhotovené vinárske lisy.

ROK V TRADIČNOM VINOHRADE
Rezačka alebo strihačka - pomocou nožov alebo nožníc sa odstraňovali a skracovali staré révi.

Kopačka - prekyprenie pôdy na 25 až 30cm.

Štekotukačka - zatĺkanie štekov - kolíkov.

Vázaní kocúrú - viazanie ťažnov ku štekom.

Zelené roboti - letné práce počas vegetácie.

  • Plevačka - vylamovanie zbytočných výhonkov, ktoré nie sú plodonosné a nebudú potrebné ani na budúci rok.
  • Škrabačka - odstraňovanie buriny a súčasne i kyprenie pôdy. Pri koreňoch sa robia škrabákmi alebo motykami, medzi riadkami sa robila šintuvačkou (plečkou).
  • Vázačka - viazanie letorastov ku štekom po kvete a vylamovanie záliskov).
  • Povazúfka, heftúfka - viazanie vrchnej časti letorastov ku kolíkom.
  • Špricúfka - ochrana viniča chemickým postrekom pred chorobami.
  • Snímaní vŕšku - orezávanie tých častí viniča, ktoré prevyšovali kolíky
  • Oberačka - hrozno sa rezalo nožom alebo strihalo nožnicami a v putnách sa odnášalo na kraj vinohradu, odkiaľ sa odvážalo na lisovanie.
  • Hnojení - maštaľný hnoj sa v putnách roznášal po vinohrade a rozsýpal medzi riadkami viniča.

PREŠOVAČKA
Obrané a kyjanicou utlčené hrozno sa priviezlo do dvora vinohradníkovho domu. Hrantom sa spustilo do mlynčeka umiestneného v lisovni na veľkej kadi a pomlelo sa. Z mláta, pomletého hrozna, sa pomocou prúteného koša - zajha odcedil mušt, ktorý sa nalieval priamo do sudov. Zvyšok mláta sa lisoval, pričom mušt, ktorý tiekol do šáfa postaveného na zemi pred lisom, sa hrotkom prelieval do fertálov. V nich sa nosil do pivnice a nalieval do sudov prostredníctvom nálefky.

Ak sa hrozno mlelo priamo vo vinohrade, mláto sa lajtrovalo, odvážalo do domu vinohradníka v sudoch.

Napĺňanie lisu sa nazývalo nabíjanie klátu. Po lisovaní prvého klátu sa treštorini (zvyšky vylisovaného hrozna) rozkyprili a znova vylisovali. To bol druhý klát. Tretíkrát sa matoliny poliali vodou, nechali sa cez noc vyluhovať a opäť vylisovali. Z takého muštu sa dorábali víno - vodnár.

DREVENÉ SUDY
Do vinárstva ho zaviedli Kelti, čo výrazne ovplyvnilo kvalitu vína. Drevo udržuje chuť a vôňu lepšie ako hlinené amfóry a kozie kože. Pôvodne mali sudy iba horný otvor. Dolný otvor a točku, ktoré uľahčili stláčanie vína sa začali používať v 15.storočí.

Sudy neboli len nádržou na vykvasenie a uskladnenie vína. Pivnice a umelecky zhotovené sudy pýchou svetských a duchovných zemepánov. Vlastné pivničné hospodárstvo a dobrá znalosť vína boli súčasťou kultúry horných vrstiev feudálnej spoločnosti.

S postupujúcim kapitalizmom nadobudli pivnice s pozoruhodne zdobenými sudmi aj reklamnú funkciu. Takéto sudy robili dobré meno majiteľovi pivnice. Kultúra výroby drevených sudov sa zachovala aj napriek tomu, že drevený sud bol vytlačený z veľkovýroby nerezovými sudmi. Domovské právo mu poskytol malý vinohradník, ktorý si dopracúvava víno vo vlastnej pivničke pre vlastnú potrebu.

Martin Šaro,   10 Jul 2017