Komunisti budujú socializmus - WebSlovensko.sk
dnes je: streda 25.apríl 2018 - kalendarium
športové výsledky-prehľady 2017

Komunisti budujú socializmus

Začiatkom roka 1945 sa vojna v Európe chýlila k svojmu záveru. Červená armáda prenikla do Nemecka a chystala záverečný úder, ktorý by zavŕšil porážku nacistov. A práve mesiac pred definitívnou porážkou Nemecka zomrel americký prezident Franklin Delano Roosevelt.

Komunisti budujú socializmus

V úrade ho nahradil Hary Truman, ktorý do vysokých postov administratívy uviedol svojich ľudí, často zástupcov veľkých priemyselných korporácií alebo zbohatlíkov na Wall Street, ktorí sa vyznačovali tvrdou antikomunistickou rétorikou a nevraživým postojom voči všetkému čo len trochu zaváňalo socializmom. Výsledkom bol obrat v postoji voči dovtedajšiemu spojencovi z východu Európy, ktorý niesol hlavnú ťarchu vojny v Európe proti nacistickému Nemecku a v tejto vojne zaznamenal aj najviac obetí. Táto zmena prístupu v konečnom dôsledku zapríčinila rozdelenie Európy a stala sa spúšťačom obdobia, ktorý vošiel do histórie pod termínom studená vojna.

STUDENÁ VOJNA ZAČÍNA

Ďalším faktorom, ktorý ovplyvňoval situáciu po II.svetovej vojne bol fakt, že sa USA stali prvou jadrovou veľmocou, čo poniektorí členovia novej americkej administratívy vykladali ako dôvod, že odteraz budú môcť USA diktovať svoje podmienky iným krajinám. Nad jadrovým arzenálom USA mal plnú moc brigádny generál Leslie Groves, ktorý sa vyznačoval nenávisťou voči sovietom, a ktorý zastával myšlienku preventívneho jadrového útoku voči všetkým potenciálnym krajinám snažiacim sa získať jadrové zbrane.

Ďalším dôvodom negatívnych reakcií voči bývalému spojencovi boli šíriace sa správy o rabujúcich a znásilňujúcich vojakoch Červenej armády, ktorých v boji proti nacistom hnala dopredu túžba po pomste za príkoria a násilnosti, ktoré na území Sovietskeho zväzu a v krajinách Strednej Európy nacisti napáchali. No aj napriek opatreniam, ktoré rabovanie a násilnosti zastavili sa hrôzostrašné správy šírili ďalej.

Krátko po skončení vojny, ešte roku 1945 sa vo Veľkej Británii konali voľby, v ktorých prišiel o úrad premiéra Winston Churchill. Churchill, vo svojej podstate starý antikomunista, odcestoval v marci 1946 do Spojených štátov amerických, kde v meste Fulton predniesol prejav, v ktorom kritizoval chovanie sovietov vo východnej a strednej Európe, predovšetkým v Poľsku, kde mali uplatňovať nedemokratické postupy. Vyslovil slová

„Od Štetína pri Baltickom mori po Terst na Jadrane rozdelila náš svetadiel Železná opona.“


Železná opona podľa Churchilla

Podľa Churchilla predstavovali komunistické strany v krajinách Európy sovietsku piatu kolónu a hrozbu kresťanskej civilizácii a sovieti sa podľa neho snažili len o rozpínanie. Churchill však pozabudol, že to bol on, kto si v Moskve v októbri 1944 so Stalinom delil povojnové sféry vplyvu v strednej a južnej Európe v snahe ochrániť strategické námorné trasy cez Stredozemné more a Suezský prieplav k svojim kolóniám v Ázii. V odozve na fultonský prejav mu to pripomenul denník Chicago Tribune, keď Churchilla osočil z toho, že tú „Ríšu zla“ svojho času žiadal o pomoc, aby

„…uchoval britskú tyraniu vo svete“.

Fultonský prejav pomohol prehĺbiť deliacu čiaru medzi východom a západom v Európe.

Churchill sa o zachovanie koloniálneho britského impéria začal starať ešte pred koncom vojny. Z toho pohľadu bolo pre Britániu kľúčové Grécko ležiace neďaleko námorných trás do britských dominií v Ázii. Briti vyslali do Grécka vojakov, aby po vyhnaní nacistov z krajiny pomohli nastoliť monarchiu a pravicovú diktatúru a zastavili tak ľavicový národno-oslobodenecký front, ktorý sa zaslúžil o vyhnanie nacistov z krajiny. V Grécku napokon vypuklo povstanie vedené komunistami. Briti sa síce stiahli, no do celej veci sa vložili Američania. Truman, ktorý žiadal kongres o finančnú pomoc pre boj proti ľavicovým silám, predniesol prejav, v ktorom nastolil americkú politiku na ďalšie obdobia. Šlo o politiku svetového policajta a zaužíval sa pre ňu názov – Trumanova doktrína.

USA vzišli z II.svetovej vojny ako ekonomicky najsilnejšia krajina sveta. Už pred jej začiatkom prijal americký kongres Zákon o pôžičke a prenájme (Lend & Lease ), ktorý umožňoval americkému prezidentovi poskytnúť vojenskú a hospodársku pomoc krajinám bojujúcim proti nacizmu a fašizmu. Po skončení vojny USA poskytli Veľkej Británii hospodársku pomoc určenú na obnovu krajiny. Za to si na území Veľkej Británie mohli napríklad prenajať vojenské základne. Sovietsky zväz však ani zďaleka tak štedrú pomoc nedostal a to aj napriek tomu, že ešte Franklin Roosevelt veľmi vážne zvažoval úver pre Sovietsky zväz. Okrem tejto finančnej pomoci boli zastavené aj reparačné platby sovietom.

Zmena vzťahov medzi spojencami sa naplno prejavila aj vo vojnou zničenom Nemecku. Pôvodné spojenecké dohody z Jalty o jeho demilitarizácii sa menili na politiku hospodárskej obnovy Nemecka ako kľúču k obnove vojnou zničenej Európy. No malo to chybu krásy. Na obnovu sa mohla tešila len tá časť Nemecka, ktorá sa nachádzala v americkej, britskej a francúzskej okupačnej zóne. V týchto troch okupačných zónach bola uskutočnená menová reforma. Začala vznikať západonemecká armáda, čo bolo v príkrom rozpore s dohodami uzavretými na Jalte o demilitarizovanom Nemecku a v apríli 1949 vznikla Severoatlantická aliancia NATO. V máji 1949 napokon vznikol aj západonemecký štát - Nemecká spolková republika. Všetky tieto kroky boli urobené bez predchádzajúcej konzultácie so sovietmi, ktorí sa oprávnene obávali opätovnej militarizácie Nemecka. Netreba zabúdať, že v prvej polovici 20.storočia sa najskôr Rusko a potom aj Sovietsky zväz stali terčom útokov Nemecka. Podobné obavy z militarizácie Nemecka zdieľali aj Francúzsko, či Veľká Británia. Tu je potrebné uviesť, že po skončení II.svetovej vojny angažovala americká spravodajská služba CIA do svojich služieb mnohých bývalých nacistov (napr. od americkej armády prevzala tzv. Gehlenovú organizáciu) ako aj ukrajinských nacionalistov. Tých druhých CIA vysielali na sovietsku Ukrajinu, aby tam podnecovali nacionalistické povstanie a zabíjali sovietov, Poliakov, či Židov, ktorí sa stavali proti samostatnej Ukrajine. Začiatkom 50.rokov sa na slobodu dostalo viac ako 70 bývalých potentátov nacistického režimu, medzi nimi napr. priemyselník Krupp

Ako predpovedal bývalý americký minister Henry Wallace, tak na všetky tieto a ďalšie americké a britské akcie, zahŕňajúce aj jadrové vyhrážky prišla rázna sovietska odpoveď. V máji 1947 podporili sovieti zvrhnutie demokraticky zvolenej vlády v Maďarsku. Denník New York Times napísal, že ide o sovietsku odpoveď na americké akcie v Turecku a Grécku. Do Grécka Američania vysielali svojich poradcov a vyzbrojovali vojenské jednotky pravicovej monarchie. Súčasne tolerovali hromadné politické zatýkanie a popravy, ktoré vykonávali represívne zložky monarchie. Stalin v súlade so svojou dohodou s Churchillom o rozdelení sfér vplyvu prikázal Bulharsku, Albánsku a Titovi v Juhoslávii nepodporovať ľavicové povstanie v Grécku. Tito však odmietol a tak ho Stalin vylúčil z medzinárodného komunistického hnutia.

V novembri 1947 na zasadnutí americkej vlády upozornil minister zahraničných vecí George Marshall, že si Sovieti veľmi skoro:

„..clamp down...in purely defensive move.“

..na ďalšiu stredoeurópsku krajinu. A vo februári 1948 sa v Československu aj tak stalo.

POVOJNOVÁ SITUÁCIA NA SLOVENSKU

Ešte počas vojny sa exilový čs.prezident Beneš a čs.vláda so spojencami dohodli na povojnovej obnove Československa v predmníchovských hraniciach, čo znamenalo, že Slovensko sa stane súčasťou obnoveného spoločného štátu. A tak sa aj stalo. V apríli 1945 sa z exilu do Košíc na oslobodené územie vrátil prezident Edvard Beneš a ďalší predstavitelia čs. vlády a politických strán a skupín. Počas toho pobytu prezident Beneš pobýval v Jakabovom paláci. Na rokovaniach, ktorých sa zúčastnili aj predstavitelia Slovenskej národnej rady bol prijatý Košický vládny program. Šlo o programový dokument prvej povojnovej vlády tzv. Národného frontu Čechov a Slovákov.


Budova na Hlavnej ulici v Košiciach, v ktorej konalo prvé rokovanie čs.vlády na oslobodenom území, ktoré vyústilo do prijatia Košického vládneho programu.

Vojna sa skončila a domov z frontu, koncentračných táborov a exilu sa začali vracať emigranti, bývalí politickí väzni a židia, vojaci a politici. V Prahe bola usporiadaná vojenskú prehliadka, na ktorej sa zúčastnili všetky československé vojenské jednotky, ktoré bojovali či už vo východnom, alebo v západnom odboji. Štátne orgány počnúc prezidentom a vládou sa ujali moci a začali napĺňať závery Košického vládneho programu. Už v roku 1945 sa začalo s tzv.znárodňovaním..V tomto období podpísal prezident Beneš dekréty, na základe ktorých sa začalo s vysídľovaním nemeckého a maďarského obyvateľstva. V prípade Maďarov šlo o výmenu za Slovákov žijúcich v Maďarsku. Majetky najmä obyvateľov nemeckého pôvodu boli konfiškované a odovzdávané novým slovenským a českým majiteľom. Nemci a Maďari boli koncentrovaní v táboroch. Jeden taký bol aj v Petržalke.

Situácia v krajine krátko po vojne bola zložitá. Nová moc ešte len preberala opraty a tak sa krajina zmietala v povojnovom chaose. Po Slovensku sa pohybovali jednotlivci alebo skupiny kriminálnych živlov, ktoré zneužívali situáciu k vlastnému prospechu. Trestných činov a rabovania sa dopúšťali aj vojaci Červenej armády, alebo čs.brannej moci.V októbri 1945 evidovalo Ministerstvo spravodlivosti ČSR približne 2100 prípadov z celého územia republiky, u ktorých nebolo jasne preukázané či bol čin spáchaný sovietskym vojakom alebo osobou, ktorá sa za červenoarmejca iba vydávala. Cez územie ČSR sa na západ presúvali skupiny ukrajinských nacionalistov tzv. banderovov, ktorí sa tiež dopúšťali rabovania a násilností. Problémy nastali aj pri návrate Židov, ktorí prežili vojnu do svojich domovov, nakoľko tie už mali vďaka arizácii iných majiteľov. Preto sa na Slovensku udialo niekoľko protižidovských pogromov. Ten najväčší sa udial 24.septembra 1945 v Topoľčanoch.

No situácia sa postupne stabilizovala a v krajine sa rozhorel politický boj. Krajina nabrala kurz k prvým povojnovým slobodným voľbám.

KOMUNISTICKÝ PREVRAT

Prvé povojnové voľby do Národného zhromaždenia sa konali v júni 1946. Zúčastnili sa ich štyri strany v Čechách a štyri na Slovensku, všetko strany tzv.Národného frontu. V Čechách zvíťazila komunistická strana vedená Klementom Gottwaldom, na Slovensku zase Demokratická strana. Slovenskí demokrati dosiahli absolútnu väčšinu, keď za nich vo voľbách hlasovalo viac ako 60% zúčastnených voličov. Volebný neúspech ale prinútil komunistov na Slovensku vedených Gustávom Husákom k akcii. V rámci tzv. triedneho boja postupnými akciami strpčovali zástupcom Demokratickej strany ich vládnutie, pričom najsilnejšia politická sila na Slovensku nebola schopná adekvátne zareagovať.

Boj o moc v štáte vyvrcholil vo februári 1948 vládnou krízou. Ministri pochádzajúci z nekomunistických strán na protest proti obsadzovaniu vedenia ministerstva vnútra a veliteľských funkcií v Zbore národnej bezpečnosti prívržencami komunistov podali demisiu. K protestu sa však nepripojil Jan Masaryk, syn zakladateľa ČSR T-G Masaryka. Po nátlaku komunistov, ktorí na mohutných demonštráciách zmobilizovali svojich priaznivcov a vytvorili ozbrojené jednotky robotníkov tzv. ľudové milície prezident Beneš Gottwaldovi ustúpil. Prijal demisiu ministrov a vládu doplnil podľa návrhu Gottwalda. V priebehu roka prišli komunisti s návrhom novej ústavy, ktorá koncentrovala moc do ich rúk. Beneš návrh odmietol a abdikoval.




SITUÁCIA V KRAJINE PO UCHOPENÍ MOCI KOMUNISTAMI

14.júla 1948 sa prezidentom ČSR stal Klement Gottwald. Čs.komunisti uchopili moc, no riadenie štátu sa dostalo do rúk sovietskych poradcov. Nový režim za krátky čas obmedzil prakticky všetky občianske práva a zlikvidoval nezávislé inštitúcie. Priemysel bol znárodnený a podobný osud postihol aj drobných podnikateľov. Smerovanie spoločnosti bolo podriadené učeniu marxizmu-leninizmu a Československo sa ocitlo v satelitnej a podradenej pozícii voči Sovietskemu zväzu, pričom sovietska spoločnosť a jej život bola až nekriticky braná za vzor. Bola zavedená cenzúra. Nový prezident Klement Gottwald sa síce snažil o akú-takú nezávislosť krajiny, nedokázal však čeliť tlaku zo strany sovietov. Československo postihla vlna emigrácie.

Začiatkom 50.rokov podnikol režim represívne akcie voči niektorým skupinám spoločnosti. Šlo najmä o cirkvi. Akcia K, na ktorej príprave sa podieľal aj Gustáv Husák, bola namierená proti mužským rehoľným rádom. Konala sa aj Akcia P (tzv. Prešovský sobor) namierená proti grekokatolickej církvi.

V prvej polovici 50.rokov sa konali zinscenované procesy s rôznymi skupinami tzv.„triednych nepriateľov“. Vykonštruovaným procesom s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom, na ktorého čele mal stáť Rudolf Slánsky, sa skončil hon na „zradcov“ v radoch československých komunistov. Medzi odsúdenými na smrť a popravenými bol aj Vladimír Clementis. V procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami bol k žaláru odsúdený Gustáv Husák. Popravení alebo väznení boli aj ďalší režimu nepohodlní „triedni nepriatelia“, medzi nimi napríklad Imrich Karvaš, alebo Anton Petrák. Súdený a popravený bol aj bývalý protifašistický bojovník a partizánsky veliteľ Viliam Žingor. V 50.rokoch sa v Československu ocitlo vo väzeniach neprávom približne 100 000 ľudí. 179 ľudí bolo v rokoch 1948-1952 aj popravených. Perzekúciám a väzeniu sa nevyhli ani niektorí hokejisti - majstri sveta 1947 z Prahy.

Koncom 40. a začiatkom 50.rokov sa začalo s poľnohospodárskou kolektivizáciou – združstevňovaním. Boli vytvárané Jednotné roľnícke družstvá (JRD) a samostatne hospodáriaci roľníci boli agitovaní pre vstup do nich. Táto kolektivizácia však na mnohých miestach nadobudla násilný charakter, keď tí, ktorí do družstiev aj napriek presviedčaniu nevstúpili, boli k vstupu donútení represiami. No za kolektivizáciou neboli len komunisti. Vedúce pozície v JRD zaujali aj bývalí členovia agrárnej strany prípadne ľudovci.

Koniec 40. a začiatok 50.rokov bol časom, keď odštartovala veľká industrializácia zaostalého Slovenska, ktoré malo dovtedy poľnohospodársky charakter. Horlivo sa stavali nové závody. Koncom 50.rokov sa začali stavať Východoslovenské železiarne pri Košiciach.


Výstavba Východoslovenských železiarní pri Košiciach.

V metropole východného Slovenska vyrástli aj Východoslovenské strojárne. Strojárenský priemysel sa rozvinul najmä na Považí. Na Slovensku sa budovali priehrady. V mestá sa rozrástli, vznikali nové panelové sídliská, budovali sa školy, nemocnice, kultúrne zariadenia, športoviská, galérie (napríklad Slovenská národná galéria). Vznikli hudobné telesá (Slovenská filharmónia). V športovej oblasti režim prebral z 1.čs.republiky niektoré akcie a rozšíril ich. Tu je reč predovšetkým o čs.spartakiáde, ktorá priamo nadväzovala na tzv. „všesokolské slety“ českého Sokola, ktorý založil český národovec Miroslav Tyrš (je po ňom pomenované námestie v Bratislave - Tyršovo námestie). Podporovali sa akcie tzv.masovej telovýchovy. Kultúra, rovnako ako zdravotnícka starostlivosť sa stala prístupnou aj dovtedy nižším sociálnym vrstvám. Kultúrne diela, napríklad opery, však boli ideologicky deformované. Stavaním nových nemocníc sa zvýšil počet lôžok v nemocniciach (podľa niektorých špekulácií bol v socializme počet lôžok dimenzovaný pre potreby krajiny v prípade vojnového konfliktu s krajinami NATO). Štúdium na vysokých školách sa stalo bezplatným, čo umožnilo zvýšiť počet vysokoškolákov. Národnostné menšiny získali solídne práva, avšak neuznávala sa rusínska menšia. Rusíni boli oficiálne vedení ako Ukrajinci. Presadzoval sa tzv. internacionalizmus. Vďaka výstavbe panelových bytov mestá expandovali. Došlo ku presídleniu ľudí z vidieka do miest. Ako príklad expandovania mesta je možné uviesť Bratislavu. Za prácou sa do hlavného mesta prisťahoval vysoký počet občanov zo všetkých kútov Slovenska. Rok 1960 bol rokom, keď sa v krajine prijala nová ústava. Československo sa stalo unitaristickým centralistickým štátom s prídavkom „socialistický“.

ČSR sa v roku 1949 stala zakladajúcim členom RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci). Šlo o ekonomické a hospodárske spoločenstvo krajín tzv.socialistické bloku. Podobné, tentoraz vojenské spoločenstvo si krajiny socialistického bloku vytvorili ako reakciu na vstup Spolkovej republiky Nemecko do NATO. Malo názov Varšavská zmluva a vzniklo v roku 1955 . ČSR bola zakladajúcim štátom.

PRAŽSKÁ JAR

Po smrti diktátora Sovietskeho zväzu Josifa Stalina a prezidenta Československa Klementa Gottwalda v prvej polovici 50.rokov začal komunistický režim postupne korigovať svoje správanie. Zrušené boli napríklad Pomocné technické prápory – vojenské pracovné jednotky, v ktorých slúžili najmä tzv.politicky nespoľahliví, t.j. všetci tí, ktorí boli režimu nepohodlní, prípadne sa odmietali podriadiť. Od začiatku 60.rokov začalo dochádzať k postupnému uvoľneniu vnútropolitickej situácie. Odhaľovali sa represie 50.rokov, bolo prepustených mnoho ľudí, ktorí boli nespravodlivo väznení. Konali sa rehabilitácie politicky prenasledovaných a perzekvovaných osôb, napríklad bývalých členov KSČ alebo nekomunistických príslušníkov odboja za II.svetovej vojny. Diskutovalo sa o spôsobe ako urobiť komunizmus príťažlivým a ako dať socializmu ľudskú tvár.

Zmena spoločenskej situácie sa prejavila napríklad v kinematografii. K slovu prišla nová vlna. Upustilo sa od nakrúcania tzv. budovateľských agitiek typu Priehrada a začali sa točiť filmy zamerané viac na človeka. Napríklad Slnko v sieti (1962, r.Štefan Uher), Havrania cesta (1962 - Martin Hollý ml.), Boxer a smrť (1962, r.Peter Solan), či satirická snímka Prípad Barnabáš Kos (1964, r.Peter Solan)

Skostnatelé vedenie KSČ a štátu pod vedením prezidenta Antonína Novotného bolo začiatkom roka 1968 vystriedané novými pokrokovejšími ľudmi. Do čela komunistickej strany a štátu sa dostal usmievavý a ľudsky prístupný Alexander Dubček. Bol to začiatok procesu známeho pod názvom „Pražská jar“. Jednou z priorít nového vedenia štátu sa stala príprava federácie. Toto „voľnejšie dýchanie“ spoločnosti si získalo veľa sympatií aj v zahraničí, s výnimkou predstaviteľov krajín socialistického spoločenstva. Po stroskotaní niekoľkých rozhovorov medzi predstaviteľmi Česko-Slovenska a ďalších socialistických krajín na čele so Sovietskym zväzom došlo v noci z 20. na 21.augusta 1968 ku invázii piatich armád krajín Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. Najvyšší predstavitelia Česko-Slovenska počnúc Dubčekom, boli internovaní a deportovaní do Sovietskeho zväzu. V Moskve sa uskutočnili zložité rokovania, ktorých výsledkom bol podpis tzv. Moskovského protokolu: Protokol obsahoval zásadné úlohy pre Komunistickú stranu Česko-Slovenska. Cieľom malo byť obnovenie stavu pred rokom 1968 a návrat Česko-Slovenska na cestu budovania socializmu v línii marxizmu-leninizmu. Prvý krát bol použitý termín – normalizácia. Bol to začiatok konca tzv. demokratizačného procesu.

OBDOBIE NORMALIZÁCIE

V apríli 1969 na pléne ÚV KSC sa prvým tajomníkom strany stal Gustáv Husák stal prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany. V auguste 1969 sa pri príležitosti prvého výročia invázie konali protesty, ktoré boli tvrdo rozohnané čs.bezpečnostnými zložkami.

V decembri 1970 bol na zasadnutí ÚV KSČ prijatý dokument, ktorý poznačil život spoločnosti až do roku 1989. Niesol názov Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ . Dokument vysvetľoval a obhajoval inváziu vojsk Varšavskej zmluvy z augusta 1968 a odhaľoval „omyly“ Dubčekovho vedenia komunistickej strany. Bol tak naštartový tzv.normalizačný proces charakterizovaný personálnymi čistkami v súdnictve, masmédiách, spoločenských a politických organizáciách. V komunistickej strane sa čistky konali pod názvom tzv. Výmena straníckych legitimácií. Opätovne bolo obmedzené cestovanie do zahraničia, predovšetkým do západných krajín. Bola zavedená cenzúra a hospodárstvo prišlo o relatívnu nezávislosť. Nastúpilo centrálne plánovanie. Jediným výsledkom demokratizačného procesu Pražskej jari, ktorý pretrval aj po auguste 1968, bol Zákon o Česko-Slovenskej federácii.. Ním sa Česko-Slovensko zmenilo na federáciu dvoch rovnoprávnych národných republík - Slovenskej a Českej. V podmienkach normalizácie sa však federácia stala len formálnou. Od jej princípov napokon ustúpil aj jej propagátor Gustáv Husák.

Aj keď sa udialo niekoľko veľmi zúfalých činov, akým bolo napríklad upálenie Jána Palacha, ktoré mali apelovať na svedomie spoločnosti a vyburcovať ju k činom, odpor ľudí voči novému režimu postupne ustal. Krajinu, ktorá síce ešte ekonomicky napredovala, zasiahla ďalšia vlna emigrácie.

Úlohy ďalšieho smerovania spoločnosti vo všetkých jej oblastiach sa vytyčovali na zjazdoch KSČ a mali sa plniť v tzv. päťročniciach. Na zjazdoch sa stanovovali aj filmy, či seriály, ktoré sa mali nakrútiť o pomeroch v rôznych oblastiach spoločnosti. Niektoré z nich (napríklad Inženýrska Odysea ) boli veľmi kritické a naplno odhaľovali problémy v danej oblasti.

KOLAPS

Krajina začala v polovici 70.rokoch stagnovať a postupne zaostávať. Centrálne plánovaný priemysel nebol schopný konkurovať trhovému hospodárstvu západbých krajín, vyrábalo sa na sklad a príliš draho. Postupne začalo kolabovať aj zásobovanie. Aj keď bolo niektorých výrobkov a dostatok, väčšinou chýbalo príslušenstvo k nim. Dochádzalo napríklad k excesom, keď sa vyviezli článkové baterky do NDR, ale potom chýbali na domácom trhu, tak sa museli doviesť odinkiaľ. Ku koncu 80.rokov sa režim už pokúšal uvoľniť malé prevádzky služieb pre drobných živnostníkov. Charakteristickým pre rok 1988 bolo napríklad uvedenie na trh nového vozidla Škoda Favorit a záverečnú fázu tohoto procesu mohli občania sledovať takmer v priamom prenose prostredníctvom príspevkov vo večerných Televíznych novinách.

Obyvateľom krajiny sa mohlo zdať, že si žijú relatívne dobre, keďže sa mohli porovnávať iba s krajinami socialistického spoločenstva, do ktorých bolo povolené cestovať. Obľúbenou dovolenkovou destináciou bol maďarský Balatón. Na dovolenky sa cestovalo aj do Bulharska, niekedy aj do Rumunska. Naopak, u nás trávili dovolenky najmä občania Nemeckej demokratickej republiky.

V roku 1985 bol do funkcie generálneho tajomníka ÚV Komunistickej strany Sovietskeho zväzu zvolený Michail Gorbačov. Táto zmena v Kremli prednaznačila vývoj v Sovietskom zväze ako aj v dalších krajinách východného bloku. Nové sovietske vedenie si uvedomovalo úpadok krajiny a preto sa rozhodlo pristúpiť k reformám systému. A tak s novými pánmi Kremľa prišla aj nová politika. Verejnosť sa začala učiť slová ako perestrojka (prestavba) a glasnosť. V novembri 1986 na zasadnutí zástupcov RVHP to Gorbačov postavil kategoricky a ďalším zástupcom krajín vtedajšieho socialistického bloku: bud reformy, alebo úpadok.

V prospech reforiem sa v Československu vyjadrovala aj skupina politikov KSČ. Patril medzi nich aj starnúci prezident a Generálny tajomník ÚV KSČ Gustáv Husák. Medzi konzervatívcov, ktorí s reformami veľmi nesúhlasili, patril Vasiľ Biľak či Jozef Lenárt. V roku 1987 odstúpil z postu generálneho tajomníka ÚV KSČ Gustáv Husák. Vystriedal ho Miloš Jakeš, ktorý sa síce prestavbou pripomínal, avšak tá už bola reálne pozastavená a ľudom sa prezentovala len jej mäkšia verzia.

V roku 1986 pricestoval Gorbačov na návštevu Československa. Ako neskôr sám uviedol, v Československu našiel stojaté spokojné vody, nič sa nemenilo. Získal si popularitu no súčasne však mnohých sklamal, keďže sa odmietol vyjadriť k invázii vojsk Varšavskej zmluvy z augusta 1968.

V 70. a 80.rokoch sa už nekonali žiadne monster vykonštruované politické procesy. Ale opozícia voči režimu bola aj naďalej perzekvovaná. A tlaky na zmeny v spoločnosti prichádzali z kruhov disentu, či už náboženského (napríklad Ján Čarnogurský, František Mikloško) alebo občianskych skupín intelektuálov, ktorí sa stali signatármi Charty 77 (napr. Václav Havel (ktorý sa stal neskôr prezidentom Československa), Jan Patočka, Jan Ruml, Dominik Tatarka). Charta 77 bolo združenie významných osobností disentu, ktorí prišli so svojím Prehlásenie Charty 77 - Několik Vět, ktorým kritizovali pomery v spoločnosti. Tento dokument v nasledujúcich rokoch podpísalo niekoľko stovák obyčajných ľudí. Odmenou za podpis im boli zo strany režimu perzekúcie a často aj vyhadzovy zo zamestnaní. V Česko-Slovensku vychádzali ako samizdat zahraničné knihy, časopisy a iné tlačoviny, ktoré nebolo možné šíriť oficiálne. Významný podiel na aktivizácii disentu mali zahraničné rozhlasové stanice ako Hlas Ameriky, Slobodná Európa, či rádio Vatikán. Výročia, akým bolo upálenie Jána Palacha, vznik Československa alebo Deň študentstva, sa neobišli bez protestných demonštrácií, na ktorých sa ľudia dožadovali ľudských práv a slobôd. Spomenuté zahraničné rozhlasové stanice informovali o ich priebehu.

Jedným takým vystúpením sa stala sviečková demonštrácia veriacich v Bratislave v roku 1988. Asi dvetisíc ľudí so sviečkami v rukách požadovali náboženské slobody a občianske práva. Demonštrácia bola po tvrdom zákroku rozohnaná. Nasledujúci rok však už bol posledným, keď v Československu vládli komunisti. V novembri 1989 sa v krajine začal proces, ktorý ju nasmeroval k demokracii a väčšej slobode. Do povedomia vošiel pod názvom Nežná revolúcia.

Martin Šaro,   20 Dec 2017