Spisovná slovenčina - WebSlovensko.sk
dnes je: sobota 16.december 2017 - kalendarium

Spisovná slovenčina

Jedným atribútov, ktoré sú vlastné národu, etniku, či komunite, je prvok vzájomnej komunikácie. Tento prvok, súbor slov a pravidiel, ako tieto slová skladať do viet a súvetí, sa nazýva jazyk. Jazyk, ako prvok komunikácie, je živý organizmus. Môže sa rozvíjať, môže aj umrieť, v závislosti od toho, ako sa k nemu chová jeho majiteľ. Mnoho jazykov časom vymrelo, iné sa naopak rozšírili do celého sveta. Vznikli aj umelé jazyky.


Spisovná slovenčina

PREDVEĽKOMORAVSKÉ A VEĽKOMORAVSKÉ OBDOBIE

Ani slovenský jazyk nie je výnimkou. Jeho počiatky sa datujú ešte do predveľkomoravského obdobia. So vznikom Veľkej Moravy a najmä príchodom Konštantína a Metoda na jej územie je spojený vznik prvých vzdelaneckých a náboženských centier a ich následný rozvoj. Prvé písomnosti spojené s týmto obdobím boli písané latinkou (Frizinské pamiatky - zbierka sakrálnych textov) a predovšetkým jazykom, ktorý na území Veľkej Moravy šíril obidvaja vierozvezdcovia – hlaholikou (písmo zložené z malých písmen gréckej abecedy, napr. Zógrafský kódex, Sinajský žaltár) a cyrilikou (Asemamov kódex, Savina kniga, Život Konštantína, Život Metoda). Išlo predovšetkým o životopisy svätých, oslavné prózy, poézia a pamiatky právneho charakteru. Zásluhou nových prvkov v hospodárstve, spoločenskom a kultúrnom živote došlo ku rozvoju živej domácej reči. Jazyk bol obohacovaný o novú slovnú zásobu ako z domáceho, tak aj z cudzieho prostredia. Spolu s tým došlo ku rozvoju ústnych poetických žánrov, najmä piesňovej tvorby. Tu však nastáva predel a obdobie tohto rozvoja reči je možné pomenovať ako staršie predspisovné obdobie.

STARŠIE PREDSPISOVNÉ OBDOBIE

Staršie predspisovné obdobie slovenčiny zahŕňa obdobie 11. až 15. storočia a je charakterizované najmä rozvojom ústnej slovesnosti. Staršie motívy z čias Veľkej Moravy ustúpili novším, rozvíjala sa už spomenutá piesňová tvorba najmä v jej ľudovej podobe. Dorozumievacím jazykom vyšších vrstiev spoločnosti sa stala latinčina. V tomto období sa už rozvíjali mestá a na ich správe si robilo nárok prostredníctvom svojich zástupcov aj domáce obyvateľstvo. Známym je príklad zo Žiliny, kde vďaka dokumentu Privilegium pro Slavis z roku 1381 získali Slováci polovičné zastúpenie v žilinskej mestskej rade.

V prostredí rozvíjajúcich sa miest sa začal vyvíjať špeciálny druh slovenského jazyka - mestská reč. S rozvojom miest bol spojený aj rozvoj administratívy. Ich správa miest sa nezaobišla bez často búrlivých a emotívnych rokovaní mestskej rady. nové štýly, tzv. administratívno-právny štýl a rokovací štýl. V týchto štýloch sa udomácňovalo aj používanie nedomácich výrazov.(kvitancia, obligácia a pod.). Do charakteristických žánrov administratívno-právneho štýlu preniklo aj množstvo slov domáceho pôvodu (stoličné právo, vidiek, boženík, platba...). Na územie Slovenska prenikala aj čeština.

MLADŠIE PREDSPISOVNÉ OBDOBIE

Mladšie predspisovné obdobie slovenčiny (16.-18.storočie) je späté s poslednou fázou humanizmu. O písomné dokumenty z tohto obdobia sa starali predovšetkým vzdelanci slovenského pôvodu z nižších vrstiev: učitelia, pisári, notári, duchovní. Kultúrne predspisovné útvary ešte neboli kodifikovanou a záväznou podobou slovenčiny. Obsahovali prvky troch variantov predspisovnej slovenčiny: kultúrna stredoslovenčina, kultúrna západoslovenčina a kultúrna východoslovenčina.

Kultúrne predspisovné útvary sa vyznačovali spoločným znakom, ktorým bol verejný charakter dokumentov a ich žánrová pestrosť. Všetky staršie písané texty verejného charakteru obsahuje okrem regionálnych odlišností aj dobové formálne, hláskové a lexikálne nedomáce prvky, aké obsahuje aj súčasný kodifikovaný jazyk, a ktoré v ňom zdomácneli. Tieto útvary sa postupnou kultiváciou v prostredí vzdelancov s primiešaním ingrediencií ľudovej slovesnosti dostávali do stavu vhodného pre kodifikáciu. Základom kodifikácie sa stala kultivovaná, nadnárečová podoba predspisovného útvaru. Taká podoba sa stala základom ako bernolákovskej, tak aj štúrovskej kodifikácie. Známe práce predspisovného obdobia slovenčiny venované opisom jazykových útvarov domáceho pôvodu:

  • Vavrinec Benedikt z Nedožier: Grammaticae bohemicae libri duo (1603)
  • Pavel Doležal: Donatus latino-germanico-hungarico-bohemicus (1746) a porovnávacia gramatika Grammatica Slavico-Bohemica (1746)
  • Romuald Hadbavý: Syllabus Dictionarii Latino-Slavonicus (1763)
  • Hugolín Gavlovič: Walaská sskola mrawuw stodola

Títo štyria páni svojou prácou postupne prispievali ku vytvoreniu vhodných podmienok pre vytvorenie moderného dorozumievacieho jazyka a jeho kodifikáciu. V niektorých týchto dielach je patrná snaha o ustaľovanie jazykovej normy (Hugolín Gavlovič), iné sa venovali definovaniu pravopisu a gramatiky (Hadbavý). Významnou postavou, ktorá ovplyvnila ustaľovanie predspisovnej normy slovenčiny na rozhraní predspisovného a spisovného obdobia slovenčiny bol Jozef Ignác Bajza. Bajza je autorom prvého slovenského románu René Mláďenca Príhodi a Skúsenosťi a jeho dielo sa hodnotí ako dôležité východisko Bernolákovej kodifikácie. Vo svojej tvorbe napríklad dôsledne používal w a g namiesto v a j, diakriticky označoval mäkkosť, či nepožíval dvojhlásky. Bajza preferoval aj vedomé bohemizovanie slovenčiny.




SPISOVNÉ OBDOBIE

V dejinách slovenského spisovného jazyka sú dôležité dva momenty, ktoré mali hlavný podiel na vytvorení moderného slovenského jazyka. Prvým momentom bola Bernoláková kodifikácia, druhým momentom bola o niekoľko desiatok rokov štúrovská kodifikácia, ktorá len reagovala na zmenené spoločenské podmienky. Toto obdobie sa začína rokom 1787, keď Anton Bernolák vydal svoju vedeckú prácu Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum, v ktorom sa snažil vedecky zdôvodniť potrebu kodifikácie spisovnej slovenčiny (príloha Lingvae Slavonicae per regnum Hungarriae usitatae compendiosa simul, et facili Orthographia)..V tom období panoval Jozef II. známy svojimi nariadeniami v duchu osvietenstva. Doba bola žičlivá rozvoju vzdelanosti a bernolákovské hnutie to plne využívalo. Svoju činnosť zameralo na vidiecky ľud a snahou bolo pozdvihnúť jeho vzdelanosť a vytvoriť vhodné podmienky pre jeho integrovanosť. Tieto snahy narážali na legalizáciu snáh presadiť maďarčinu ako jeden z dorozumievacích jazykov na vyšších štátnych a cirkevných inštitúciách v Uhorsku. Smrť Jozefa II. priniesla oslabenie procesu obrodenia. V rokoch 1794-1795 bolo zlikvidované hnutie jakobínov, ktorí hlásali myšlienky francúzskej revolúcie. 1. júna 1784 bol na Bratislavskom hrade zriadený generálny seminár, v ktorom sa zišli študenti z južných a juhozápadných oblastí Slovenska ovládajúci kultúrnu západoslovenčinu i stredoslovenčinu, čím ovplyvnili podobu bernolákovskej kodifikácie slovenčiny.

Bernolákovské obdobie (1787 - 1846)
Kodifikácia bernolákovskej grafickej sústavy, pravopisu i zdôvodnenia rozhodnutia voľby vyšla už v spomenutej vedeckej práci v roku 1787. Podľa autorov sa v kodifikácii rešpektuje živá reč z viacerých oblastí. Najdôležitejšou kodifikačnou zásadou bola zásada kodifikovať to, čo neodporuje zdravému rozumu a východiskom kodifikácie mala byť totožnosť grafém a zvuku. Gramatická stavba bernolákovskej slovenčiny sa kodifikovala v diele Grammatica Sliavica. Základom pre Bernolákovú kodifikáciu pravopisu sa stali:

  • diakritický princíp pravopisu (označovanie funkčných vlastností hlások dĺžňom a mäkčeňom
  • foneticko-fonologický princíp (kodifikácia i, í, y, ý)
  • morfologický princíp ) podľa živej výslovnosti)
  • funkčný princíp (pri písaní veľkých písmen a interpunkcii, veľké písmená sa písali aj pri všeobecných podstatných menách)

Kodifikácia hláskoslovia spočívala v samohláskových systémoch s opozíciami podľa stupňa otvorenosti a podľa kvantitatívnej opozície. V systéme dlhých samohlások nie sú dvojhlásky. Bernoláková kodifikácia obsahovala aj kodifikácie hláskoslovia, či kodifikáciu lexiky. Tá sa opierala nielen o živú reč vzdelancov, ale aj tlačené spisy, ľudovú reč, vtedajšiu botanickú, poľnohospodársku a právnu terminológiu. Dielom, ktorým Bernolák naplnil osvietensko-vzdelávací cieľ, sa stal Slovár Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Ide o porovnanie slovenských slov a ekvivalentov v češtine, latinčine, nemčine a maďarčine. Slowár obsahoval aj frazeológiu ľudového a knižného pôvodu.

Na šírení a ustaľovaní bernolákovskej slovenčiny mala zásluhu aktívna účasť prvého celoslovenského spolku - Slovenského učeného tovarišstva. Tento spolok združoval členov, ktorí uznávali bernolákovskú slovenčinu ako spisovný jazyk Slovákov. Na náklady spolku vyšli aj tri zväzky diela Piľní domagší a poľní Hospodár a skrátené dejiny J.Papánka pod názvomCompendiata historia gentis Slavae, obe diela z pera Juraja Fándlyho.

Po smrti Bernoláka a presídlení arcibiskupského úradu z Trnavy do Ostrihomu sa činnosť bernolákovského hnutia rozvíjala vďaka tamojšiemu kanonikovi Jurajovi Pálkovičovi. Ten sa postaral o vydanie Slowára, ktorého päť zväzkov vydala univerzitná tlačiareň v Budíne v rokoch 1825 až 1826. V bernolákovskej slovenčine pripravil na vydanie aj preklad Biblie.

Štúrovské obdobie (1846 - 1852)
Toto obdobie je v histórii spisovnej slovenčiny ohraničené štúrovskou kodifikáciou slovenčiny a jej reformou. Obdobie chronologicky nadväzuje na bernolákovské obdobie a z hľadiska dejín slovenčiny ide o prirodzenú reakciu na spoločenskú objednávku rekodifikovať spisovný jazyk.

Prvá polovica 19.storočia bola charakterizovaná silnou maďarizáciou. V roku 1832 vydala dokonca Bratislavská župa výnos o plánovitej maďarizácii slovenského obyvateľstva. Tieto aktivity zosilneli aj v náboženskej sfére, kde po nástupe grófa Karola Zaya do funkcie generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi zosilnel tlak na maďarizáciu slovenských evanjelikov v Uhorsku.

Jednou z možností, ako čeliť maďarizačnému tlaku bolo vytvorenie spoločného jazyka Čechov a Slovákov. Túto úlohu plnila v 80. a 90. rokoch 18.storočia bernolákovská slovenčina. Potvrdil to rad titulov a žánrov vedeckej literatúry, náučnej a populizačnej literatúry, liturgických žánrov. Ďalší vývin slovenčiny bol spojený s historickým vývinom v rámci Uhorska rozvojom myslenia a poznania a nástupom novej filozofie. V 30.rokoch sa začali objavovať poetické žánre písané strednou slovenčinou (Samo Chalúpka a Karol Kuzmány). Ján Kollár vydal rozsiahlu zbierku ľudovej slovesnosti, ktorej súčasťou sa stali aj stredoslovenské ľudové piesne.

V roku 1835 bol v príprave almanach slovenskej mládeže Plody Zboru učencú řeči českoslovanské prešporského. Almanach obsahoval literárne práce študentov evanjelického lýcea. Pri tej príležitosti sa rozvinula medzi slovenskými vzdelancami a intelektuálmi diskusia o otázkach spisovného jazyka. Bernolákovci sa pridŕžali bernolákovčiny, evanjelici používali češtinu. Samotný Ľudovít Štúr v 30. rokoch 19.storočia zastával názor, aby sa v novinách používala ako čeština, tak aj slovenčina. V týchto intenciách vychádzali almanachy a zborníky slovenských intelektuálov, ako Jozef Miloslav Hurban (almanach Nitra), Martin Hamuljak (almanach Zora), Juraj Pálkovič (almanach Tatranka), a iní. Všetky tieto aktivity boli akousi prípravou na kodifikáciu slovenského jazyka.

Tlak na novú kodifikáciu slovenčiny vyvolával aj nástup nového umeleckého smeru – romantizmu. Tento smer kládol dôraz aj na spätosť s ústnou ľudovou slovesnosťou a národnými dejinami a jeho vplyv formoval novú generáciu vzdelancov. Pridružili sa aj nové jazykovedné, historické, politické a filozofické poznatky. Do vzdelaneckého prostredia prenikali prostredníctvom literatúry, alebo pobytov v zahraničí (napríklad Štúr v Halle). Na konci 30. rokov sa výrazne zaktivizovala aj mladá generácia študentov na lýceách v Bratislave, Levoči, a Banskej Bystrici.

Rozhodnutie opätovne kodifikovať spisovnú slovenčinu padlo na prelome rokov 1842 a 1843. S tým bola spojená žiadosť Štúra z mája 1842 o vydávanie novín „v reči Slovákov“. Rozhodnutie o kodifikácii padlo 14.februára 1843 a jeho iniciátormi bol Ľudovít Štúr, Ján Francisci-Rimavský, Ján Kalinčiak, Ján Gábel-Lovinský, Samuel Štúr a Samuel Vozár. Základom sa mala stať kultúrna stredoslovenčina severozápadného typu. V priamej náväznosti na toto rozhodnutie obnovil Štúr 21.februára 1843 žiadosť o vydávanie novín pod názvom Slovenskje Národňje Novini (panovník schválil ich vydávanie v roku 1845). Ďalšie otázky kodifikácie prerokoval Ľudovít Štúr s Michalom Miloslavom Hodžom a Jozefom Miloslavom Hurbanom v dňoch od 11. do 16.júla 1843, kde bol Hurban kazateľom. O deň neskôr - 17. júla všetci traja navštívili Jána Hollého na jeho fare v Dobrej Vode. Predložili mu svoj program nového spisovného jazyka. Hollý s ich plánmi súhlasil.

Verejnou dekleráciou nového slovenského spisovného jazyka sa stalo zasadnutie novozaloženého spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši. Štúr vedecky zdôvodnil novú kodifikáciu vo svojej práci Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Založiť novú kodifikáciu na kultúrnej stredoslovenčine severozápadného typu bolo vedomým rozhodnutím. Zvolená slovenčina obsahovala totiž najviac výrazných rozdielov oproti susedným jazykom. Argumentom v prospech novej kodifikácie bolo poznanie, že v spoločenských podmienkach prvej polovice 40.rokov 19.storočia z hospodárskeho, kultúrneho ale najmä národného hľadiska mohol plniť funkciu spisovného jazyka iba taký jazyk, ktorého prvky boli rozšírené vo všetkých ďalších slovenských nárečiach. Súčasne sa tento jazyk vyznačoval stabilitou v systéme a zo svojho pôvodného areálu by prenikal aj do iných nárečových oblastí.

Zásady novej kodifikácia sformuloval Ľudovít Štúr vo svojej práci Náuka reči slovenskej z roku 1846. Pri kodifikácii pravopisu vychádzal Štúr z foneticko-morfologického princípu. Pre túto štúrovskú kodifikáciu bolo charakteristické napríklad dôsledné označovanie mäkkých spoluhlások, po ktorých nasleduje e a i (ďeti), zaviedlo sa označovanie dvojhlások (ja, je, uo), prvý krát sa zaviedlo pravidlo o rytmickom krátení a pod. Prvou básňou v štúrovskej slovenčine bola báseň J.Francisciho-Rimavského Svojim vrstovňíkom na pamjatku, ktorá vyšla v júni 1844 v almanachu Nitra. Okrem spomenutého almanachu sa štúrovská slovenčina zavádzala do praxe prostredníctvom prvých slovenských politických novín Slovenskje národňje novini s prílohou Orol Tatranskí (noviny vychádzali dvakrát do týždňa v čase od 1.augusta 1845 do 9.júna 1848).

Okolo novej kodifikácie sa rozvinula polemika. Výraznou reakciou proti štúrovskej kodifikácii sa stal zborník Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky z mája 1846. Šlo o prácu Jána Kollára, ale zborník bol zložený zo starších a novších príspevkov vzdelancov akými bol Komenský, Benedikt z Nedožier, Šafárik, Záborský, Palacký, Jungman a ďalší. Na Kollárové tvrdenia reagoval Štúr vo svojej už spomenutej práci Nárečja slovenskuo ... . Polemika medzi Štúrom a Kolárom však nezmenila nič na tom, že štúrovská kodifikácia nevyriešila problém pastoračného jazyka u evanjelikov.

Všetky polemiky okolo štúrovskej kodifikácie vyvrcholili v nasledujúcom, tzv reformnom období (1852 – 1863). Po porážke revolúcie v roku 1849 nastala situácia, ktorá si vyžiadala zjednotiť všetky názorové platformy do jedného spoločného prúdu. Zjednotenie si vyžiadali aj nároky na používanie jazyka v praktickej rovine. Výsledkom týchto snáh, ktorý mal zohľadniť praktické skúsenosti a požiadavky, s novou spoločenskou situáciou, bola Krátka mluvnica slovenská z rolu 1852. Mluvnica odštartovala reformné obdobie, ktoré bolo charakterizované zavádzaním a ustaľovaním upravenej štúrovskej podoby slovenčiny. V tomto období sa používanie spisovnej slovenčiny stabilizovalo. V tomto období aj vyvrcholila tvorba štúrovských básnikov a prozaikov (Detvan od Sládkoviča, Smrť Jánošíkova od Jána Bottu, Kalinčiakova Reštavrácia). Bolo to zavŕšenie úsilia zaviesť do praxe záväznú podobu národného jazyka.

Martin Šaro,   30 Mar 2017