Tragédia v Černovej - WebSlovensko.sk
dnes je: utorok 21.november 2017 - kalendarium
športové ročenky

Tragédia v Černovej

Druhá polovica 19.storočia priniesla pre nemaďarské národy a národnosti Uhorska ťažké časy a ani Slováci neboli výnimkou. Uhorsko zažívalo časy tvrdého maďarského nacionalizmu, prenasledovania a potláčania všetkého nemaďarského.


Tragédia v Černovej

Situácia v krajine nakoniec vyústila do tragédie v malej dedinke na Liptove, o ktorej mnohí dovtedy určite netušili. Černová sa stala krvavým symbolom útlaku menších národov v Uhorsku.

PREDOHRA

Po revolučných rokoch 1848-1849 ostali slovenské požiadavky až na isté výnimky prakticky nevyslyšané. Do nižších škôl a úradov sa síce zaviedla slovenčina, začali vychádzať aj nejaké slovenské noviny, vcelku sa však nič nezmenilo. V centralizovanej monarchii bol zavedený absolutizmus

V októbri 1860 bol vydaný tzv. Októbrový diplom, ktorý znamenal ústavný koniec absolutizmu. V Uhorsku začali platiť zákony a v monarchii sa opätovne rozprúdili politické debaty o štátoprávnom usporiadaní, do ktorých sa zapojili aj slovenské politické špičky. Tie sa napokon stretli v júni 1861 na zhromaždení v Martine. Na ňom boli prijaté tzv. Memoranda národa slovenského. Dokument kritizoval nadradzovanie Maďarov nad ostatné národy v Uhorsku a požadoval zrovnoprávnenie národov a národností v krajine. Zriadené malo byť tzv. Hornouhorské slovenské Okolie s vlastným snemom, vládou, úradmi, školstvom, kultúrou a znakom. Dokument bol maďarskou politickou garnitúrou odmietnutý ako ohrozenie národnostnej suverenity. Vláda vo Viedni však v povolila vznik troch slovenských gymnázií a kultúrnej ustanovizne Matice Slovenskej. Tá svoju činnosť začala v roku 1863. Avšak netrvala dlho.

Politické debaty o štátoprávnom usporiadaní vyvrcholili v roku 1867 prijatím tzv. Rakúsko –Uhorského vyrovnania. Monarchia sa zmenila na federatívny dualistický štát zložený z rakúskych krajín (Predlitavsko) a Uhorsko (Zalitavsko). Uhorské orgány nadobudli kompetencie spravovať svoju časť štátu. Defacto to znamenalo odštartovanie násilnej maďarizácie, ktorá sa prejavovala ako vo vzdelávacej a kultúrnej oblasti, tak aj cirkevnej a politickej oblasti. Tieto maďarské tlaky však narazili na čoraz silnejšie národné hnutia nemaďarských národností v rámci Uhorsko. Výnimkou samozrejme nebolo ani Slovensko.

RUŽOMBERSKÝ FARÁR

Vybudovanie košicko-bohunínskej magistrály malo pre severnú časť Slovenska výrazný hospodársky význam. Mestá, ktoré magistrála pretínala, zažili prudký rozvoj. Výnimkou nebol ani Ružomberok. Okrem priemyslu sa v meste rozvinul aj významný politicko-spoločenský život, o ktorý sa zaslúžili dve významné osobnosti slovenskej politiky tohto obdobia Vavro Šrobár a Andrej Hlinka.




V rokoch 1905 a 1906 dosiahli slovenskí národovci dva významné úspechy. Najskôr bol Andrej Hlinka zvolený za farára ružomberskej fary, v roku 1906 zase slovenská strana ovládla aj mestské zastupiteľstvo. Čakalo sa, že v nastávajúcich voľbách sa do Uhorského snemu dostane slovenský kandidát Vavro Šrobár, ktorého vo volebnej kampani Andrej Hlinka úzko podporoval. Nakoniec sa tak nestalo. Proti obom sa totiž rozbehla štvavá kampaň. Šrobára nezvolili a Hlinku v procese odsúdili na dva roky vúäzenia. Spišský biskup Alexander Párvy ho zároveň suspendoval „ab officio“ (odobrali mu farský úrad), pričom trest bol neskôr rozšírený „ab officio et ordine“ (z úradu a všetkých kňažských práv). Na jeden rok väzenia bol odsúdený aj Vavro Šrobár. A v tom čase došlo ku tragickej vysviacke kostola v Černovej, ktorá je dnes súčasťou Ružomberka.

TRAGICKÁ VYSVIACKA

Po svojom zvolení za farára v Ružomberku sa Andrej Hlinka rozhodol, že vo svojej rodnej Černovej, ktorá patrila pod jeho farnosť, dá postaviť kostol. Na stavbu kostola vyzbieral 80 000 korún, čo bola dostatočná suma. Zo stavbou sa začalo v roku 1906 a kostol bol za rok a pol postavený. Jeho následnú vysviacku a sprístupnenie veriacim komplikoval celý rad faktorov. Veriaci si síce želali aby kostol vysvätil Hlinka. To však nebol možné, nakoľko bol suspendovaný. Navyše viedol voči Párvymu kanonický proces, takže nemohol očakávať, že spisšký biskup ustúpi a umožní mu vykonať vysviacku nového svätostánku. Skôr naopak, Párvy trval na skorej vysviacke a jej termín stanovil na nedeľu 27.októbra 1907. Urobiť ju mal iný farár. V Černovej sa jeho rozhodnutie stretlo s odporom, ktorý sa s blížiacim termínom stupňoval.

Keď nadišiel inkrimimovaný deň, dovtedy už aj tak napätú situáciu v obci ešte viac zhoršila prítomnosť ozbrojených žandárov. Obyvatelia obce však boli rozhodnutí aj na kolenách prosiť kňazov aby od vysviacky upustili. No neboli vypočutí. Práve naopak. Žandári voči nim tvrdo zakročili a v nastalom zmätku a roztržke došlo ku streľbe do obyvateľov. Jej výsledkom bolo 15 mŕtvych a niekoľko desiatok zranených. Celý incident mal aj súdnu dohru. V procese proti obyvateľom Černovej bolo v roku 1908 odsúdených 40 ľudí k trestu v celkovom úhrne viac ako 37 rokov.

ODOZVA NA TRAGÉDIU

V Európe nastal z udalostí šok a zdesenie. Tragédia v Černovej sa dostala na titulné stránky novín a podnietila celú vlnu sympatií a solidarity so Slovákmi. Veľkými kritikmi národnostnej politiky vlády v Uhorsku sa stali napríklad britskí novinári Robert Viliam Seton Watson a Henry Wickham Steed. Informácie sa dostali aj ku rakúskym politikom a žurnalistom. Veľkú zásluhu na tom mal Anton Štefánik, ktorý pôsobil ako redaktor Ľudových novín v Skalici. Ten zozieral informácie priamo v Černovej a obehol s nimi redakcie všetkých viedenských denníkov. Veľká väčšina z nich informácie aj uverejnila. Štefánik sa pokúšal nakontaktovať aj na T.G. Masaryka, to sa mu však nepodarilo. Štefánikova správa sa v nemeckej verzii vďaka Milanovi Hodžovi dostala aj ku následníkovi trónu Františkovi Ferdinandovi d’Este.

Osobitnou kapitolou bol ohlas v Čechách. V českých krajinách bol Andrej Hlinka zosobnením slovenského útlaku a jeho prednášky tam boli veľmi populárne. V Čechách sa zdvihla mohutná vlna solidarity s obyvateľmi Černovej a napríklad spolok Českoslovanská jednota vybral 65 000 korún na podporu obetiam. Českí politici intervenovali v Ríšskom sneme vo Viedni a žiadali vyšetrenie udalostí.

Tragédia v Černovej mala aj iné následky. Zásluhou rozsiahlej zahraničnej podpory a aktivít niektorých ľudí bol Andrej Hlinka zbavený obvinení a opätovne sa stal ružomberským biskupom. Párvy si už nedovolil voči Hlinkovi vystúpiť a iniciovať voči nemu kanonický proces.

Tragédia a následné udalosti sa pravdepodobne podpísali pod zmenu v Hlinkovom chovaní. Už vo väzení v Segedíne sa Hlinka nepohodol so Šrobárom a neskôr obvinil niektorých ľudí (napríklad Anton Štefánik), ktorí mu pomáhali, zo sprenevery peňazí zozbieraných na pomoc sirotám v Černovej. V prípade Štefánika musel rozhodnúť až súd, ktorý vyniesol rozsudok, že obvinenia Hlinku boli nepodložené. Do popredia sa už však dostala úplne iná udalosť, ktorá zasiahla do života prevažnej väčšiny obyvateľov Európy. Vypukla 1.svetová vojna.

ZÁVEROM

Tragické udalosti v Černovej ukázali aký bol režim, ktorý v Uhorsku panoval. Bol to režim tyranský, ktorý utláčal niektoré skupiny obyvateľstva. Tragédia rozhýbala slovenskú verejnosť (do podpory pozostalých po obetiach sa zapojil aj známy bankár Michal Bosák) a nakoniec pomohla ku rozchodu Slovákov z Maďarmi a posilneniu česko-slovenskej vzájomnosti, ktorá nakoniec v roku 1918 vyvrcholila vznikom Česko-Slovenska.

použitý zdroj: Černovská tragédia v dobových súvislostiach, Historická revue 10/2007

Martin Šaro,   27 Oct 2017