Slovenská armáda vo vojne proti Sovietskemu zväzu - WebSlovensko.sk
dnes je: sobota 21.október 2017 - kalendarium

Slovenská armáda vo vojne proti Sovietskemu zväzu

22.júna 1941 začal Adolf Hitler najväčšie vojenské dobrodružstvo svojho života. Nemecký Wehrmacht pod krycím názvom Barbarossa a bez vyhlásenia vojny začal inváziu do Sovietskeho zväzu. K útoku sa v zmysle spojeneckých zmlúv pripojila aj Slovenská republika. 24.júna 1941 prekročili slovenskí vojaci hranice ZSSR.


Slovenská armáda vo vojne proti Sovietskemu zväzu

RÝCHLA SKUPINA

Na základe osobitného rozkazu ministra obrany Slovenskej republiky Ferdinanda Čatloša zo dňa 22.júna 1941 bola zriadená špeciálna motorizovaná jednotka, tzv. Rýchla skupina (RS). Všetky útvary, ktoré mali byť jej súčasťou, sa o deň neskôr sústredili v priestore Medzilaboriec. RS bola takticky podriadená veliteľstvu nemeckej 17.armády, ktorá bola súčasťou Armádnej skupiny Juh. Útočiť teda mala v smere na Kyjev a Ukrajinu.

Rýchla skupina bola plne mechanizovaná. Tvorilo ju 1910 vojakov a 47 tankov. Jej slabinou však bola ďalšia výzbroj, v ktorej absentovali samopaly, mínomety a účinné protitankové delá.

Na územie Sovietskeho zväzu prenikla RS 24.júna 1941. O dva dni neskôr pri dedine Wojtkova absolvovala svoj prvý bojový krst. Slovenskí vojaci obsadili obec a prenikli do údolia nachádzajúceho sa za obcou. V tomto okamihu sa stali cieľom palebného prepadu delostrelectva, mínometov a ručných palných zbraní, pri ktorom padol prvý slovenský vojak. Od väčšej pohromy zachránilo slovenských vojakov len zlé zameranie sovietskych delostrelcov. Do večera sa našťastie situácia stabilizovala.

Už 27.júna sa zmenil smer postupu RS. Bola podriadená bojovej skupine Wehrmachtu, ktorú okrem nej tvoril aj zaisťovací pluk (Sicherungs-Regiment) 4.bojová skupina pplk Baatha a policajný pluk 303. Skupine velil plk. Julius Coretti. Toto bojové zoskupenie sa ocitlo na východom brehu rieky San v tyle sovietskych opevnení tzv. Molotovovej línie. RS mala úlohu zaistiť svoju pozíciu voči útokom protivníka z juhu a východu a zlikvidovať 13 bunkrov nachádzajúcich sa v okolí dediny Zaluž. Po niekoľkohodinovom boji sa podarilo eliminovať 9 bunkov a ďalšie 4 zaistiť a strážiť.

ČATLOŠOVA SKUPINA

V tom čase sa už na územie Sovietskeho zväzu presúvala ďalšia slovenská vojenská skupina zložená z mobilizovaných záložníkov. Hranice so Sovietskym zväzom prekročila začiatkom júla. Skupinu tvorila 1. a 2. pešia divízia, 11. a 12. samostatný delostrelecký pluk, ženijný prápor, spojovací prápor, tanková rota, rota obrnených áut a ďalšie podporné jednotky. Velil minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš. Pohyblivosť skupiny však bola obmedzená, nakoľko jej chýbali automobily a tak sa vojaci prepravovali koňmo, prípadne na povozoch. Po reorganizácii bola táto skupina pretvorená na Zaisťovaciu divíziu a niektoré jej jednotky posilnili RS.

Zabojoval si len peší pluk 5 z 2.divízie, keď dobyl posledné bunkre Molotovovej línie. Šlo o už štyri spomenuté v okolí dediny Zaluž a ďalšie opevnenia v okolí mestečka Lesko. Akcia sa začala 3.júla 1941 o 11:30. Jednotky pechoty a ženistov za pomoci trhavín postupne obsadili všetky opevnenia. Ich posádky sa buď vzdali, alebo padli do posledného muža. Akciu sa podarilo úspešne ukončiť v priebehu 4.júla.

Táto Čatlošova armádna skupina bola 11.júla 1941 podriadená veliteľstvu Tylového priestoru skupiny armád Juh. Jej úlohou bolo vystriedať nemeckú 444.ZD v priestore Sambor-Mikolajow-Stryj, na ktorom mali udržiavať poriadok a očistiť ho od zbytkov jednotiek Červenej armády.




RÝCHLA BRIGÁDA

V prvej polovici júla sa situácia okolo Rýchlej skupiny zmenila. Skupina bol reorganizovaná. Posilnili ju jednotky 1. a 2.divízie, delostrelecký pluk 11 a ďalšie armádne jednotky. 7.júla 1941 bola oficiálne premenovaná na Rýchlu brigádu (RB). Jej veliteľom sa stal plk. gšt. Rudolf Pilfousek. Po ďalšom posilnení sa jej početný stav zastavil na čísle 4 902 vojakov a dôstojníkov. Brigáde bolo pridelených aj niekoľko nemeckých dôstojníkov a rotmajstrov. 19.júla 1941 bola brigáda začlenená do 49.horského zboru, ktorému velil generál Ludwig von Kübel. Jej úlohou bol postup v smere Lipovec a Ilince. Pri Lipovci absolvovala brigáda svoj prvý bojový stret s jednotkami Červenej armády.

BITKA O LIPOVEC

Mestečko Lipovec bránila sovietska 44.horská strelecká divízia (44.HSD) patriaca pod 13.strelecký zbor sovietskej 12.armády. Velil jej Ukrajinec genmjr. Semjon Akimovič Tkačenko. Divízia bola v prevažnej miere tvorená vojakmi pôvodom z Kaukazu a Strednej Ázie. Pri vypuknutí vojny bol jej početný stav 9 159 osôb a za mesiac bojov klesol na približne 7 500. Divízia bola veľmi dobre vybavená delostrelectvom a mínometmi. Chýbala jej však obrnená technika.

Keďže šlo o horskú divíziu, jej použitie v otvorenej rovinatej krajine bolo problematické. Tomu bola aj prispôsobená obrana pri Lipovci. Obranná línia bola tvorená tzv. líščími dierami. Šlo o okopy pre stojacich 2 až 6 strelcov v tvare obráteného písmena U. Okopy boli vykopané tak, že sa v nich stojaci strelci mohli navzájom podporovať paľbou.

Útok RB na Lipovec sa začal za úsvitu 22.júla 1941. Predsunuté obranné postavenia obrancov sa podarilo zdolať, ku rozhodujúcemu prielomu však nedošlo. Ďalší útok sa začal krátko po obede. Po delostreleckej príprave vyrazila do útoku pechota. Oporné body obrancov boli prekonané, a keď slovenské tanky a pechota prenikli do mesta, zdalo sa, že Lipovec bol dobytý.

O 17:15 sa však začal silný protiútok. Na pravé krídlo útočného sledu Rýchlej brigády zaútočili dva prápory sovietskej streleckej divízie. Súčasne sa začal protiútok aj z ľavého brehu riečky Sob. Keďže vojakom RD v Lipovci hrozilo obkľúčenie, o 18:00 vydal plk. Pilfousek rozkaz k ústupu do obranného postavenia 2 km východne od obce Ščastliva. V Lipovci však ostalo zablokovaných asi 250 vojakov a dôstojníkov a časť obrnenej techniky. Táto skupina sa celú noc až do úsvitu v malých jednotkách začala prebíjať späť.

Ďalší útok na Lipovec sa po delostreleckej príprave začal 23.júla 1941. Okrem slovenskej pechoty sa tankov sa do neho zapojil aj predvoj nemeckej 295.pešej divízie. Aj tento útok bol obrancami odrazení. Po tomto boji sa však obrancovia nenápadne stiahli do nového obranného postavenia, čo velenie RD ani nemeckej 256.PD neodhalilo. Napoludnie 23.júla 1941 sa začal posledný útok na Lipovec. Mesto bolo o 16:00 úplne ovládnuté vojakmi RD a nemeckej divízie.

Bitka pri Lipovci bola prvou a zároveň aj poslednou bojovou akciou RB na východnom fronte. Straty brigády boli pomerne veľké:75 mŕtvych, 167 zranených a 19 zajatých. Okrem ľudských strát prišla aj o 6 tankov a 25 nákladných áut. Výrazné straty boli výsledkom nezodpovedného prístupu velenia, ktoré poslalo jednotky brigády do útoku bez predchádzajúceho prieskumu a leteckej podpory.

REORGANIZÁCIA

V polovici júla 1941 mala slovenská armáda na východnom fronte v poli až 50 689 mužov. Väčšina z týchto jednotiek však ostávala v nečinnosti. Pre Slovenskú republiku bolo finančne neúnosné dlhodobo udržiavať mimo štátu toľko vojska, ktoré navyše nebolo v akcii. Preto sa po konzultáciách s nemeckou stranou pristúpilo k jeho reorganizácii. Rýchla brigáda bola posilnená čím vznikla Rýchla divízia. Ďalšie aktívne mužstvo sa využilo a vytvorilo Zaisťovaciu divíziu, ktorá slúžila ako okupačné vojsko na Ukrajine a v Bielorusku. Prebytok mužstva tvorený záložníkmi bol odsunutý na Slovensko a prepustený do civilu. Šlo živiteľov rodín a najstarších záložníkov. Slovenský kontingent tak bol redukovaný na 16 303 osôb.

Reorganizácia mala prispieť ku efektívnejšiemu využitiu vojska. Na fronte ostali okrem Rýchlej a Zaisťovacej divízie aj letka 12 a letka 1. Rýchla divízia mala len dva motorizované pešie pluky, každý po dvoch práporoch. Počtom pešiakov prevyšovala Rýchlu brigádu, avšak za svojou predchodkyňou zaostávala v počte delostreleckých jednotiek (asi o štyri batérie), nakoľko delostrelecký pluk 11 bol oslabený na dva oddiely. Rýchla divízia však nedostala žiadne tanky. Jej veliteľom sa stal plk.del.Jozef Turanec.

Od polovice augusta 1941 bola Rýchla divízia podriadená skupine armád Juh. Jej presun na front sa začal 18.augusta 1941 a v septembri sa zapojila do záverečnej fázy bitky o Kyjev, keď sa okolo armád Juhozápadného frontu Červenej armády uzavrelo obkľúčenie. Do 16.septembra zaujala celá Rýchla divízia obranné pozície na pravom brehu rieky Dneper. Z divízie bola vyčlenená skupina ženistov (pionierov) a protilietadlových zbraní na podporu nemeckej 132.pešej divízie. Inak bol na jej úseku relatívny kľud, prebiehali iba prieskumné a bojové akcie miestneho malého významu. Rýchlej divízii sa pri vlastných minimálnych stratách podarilo zajať 1650 sovietskych vojakov, zostreliť jedno stíhacie lietadlo, potopiť jednu riečnu loď, zlikvidovať tri delostrelecké batérie a niekoľko desiatok nákladných automobilov.

CESTA K AZOVSKÉMU MORU

Od Kyjeva sa RD 22.septembra 1941 presunula do priestoru Bielaja Cerkov, kde dva dni odpočívala, kým sa začala presúvať do priestoru Kremenčug-Alexandria. Jej úlohou bolo vystriedať 13.pancierovu divíziu na Orel v úseku Pereščipino - Rodzianki, kde mala brániť sovietskym jednotkám prekročiť rieku. Súčasne mala od severu a severovýchodu chrániť tylo 1.pancierovej skupiny. Bol tu však aj rozkaz vyslať posily ku mestu Pologi. Turanec vyslal peší pluk a delostrelecké batérie. Nakoniec sa pluk presunul do pohotovostného postavenia v obci Konskie Razdori. V tom čase sa ku Pologi začal presúvať aj pluk 20. Do konca októbra 1941 zotrvala RD v okolí Chlebodarovky.

30.októbra 1941 obdržalo veliteľstvo divízie rozkaz, aby v dňoch medzi 1.-5. novembra vystriedať 60.motorizovanú divíziu na pobreží Azovského mora. Divízia mala na nových pozíciách vydržať počas celej zimy. Všetko však bolo inak.

Pod vplyvom nepriaznivých udalostí na iných úsekoch frontu však 19.novembra 1941 obdržalo veliteľstvo RD rozkaz na presun do priestoru severne od Taganrogu. 21.novembra bola RD podriadená 14.pancierovému zboru. V 5:00 hod sa jej jednotky začali presúvať do nového priestoru. O tri hodiny neskôr dorazili do Golodajevky, kde zaujali obranu. Pre divíziu sa tak skončila etapa pohyblivej vojny a začala vojna pozičná. Keďže v tom čase sa stupňovala aktivita Červenej armády, vojaci RD museli od prvých dní na novom pôsobisku čeliť sovietskym protiútokom.

27.novembra 1941 prevzal velenie divízie plk.gšt. Augustín Malár. Plk.Malár jednotky divízie sústredil a organicky usporiadal. Od 1.decembra 1941 sa divízia mala presunúť na novú obrannú čiaru asi kilometer západne od rieky Mius. Avšak v priebehu decembra dopadla na jej obranné postavenia plná sila sovietskej zimnej ofenzívy. Rýchla divízia zadržiavala nápor troch sovietskych streleckých divízií, čo predstavovalo asi sedemnásobnú presilu. Na jej úseku si Červená armáda do februára 1942 ani raz nevynútila rozhodujúci prielom. Pod Malárovým velením si tak divízia pripísala významný obranný úspech. 1.januára 1942 bol veliteľ divízie Augustín Malár povýšený do hodnosti generála.

Od februára 1942 až do júla 1942 bol na úseku Rýchlej divízie kľud. Prebiehali len prieskumné akcie, delostrelecké prestrelky a nálety sovietskeho letectva. V máji sa velenia divízie opätovne ujal v tom čase už generál Turanec. Ten začal divíziu pripravovať na letnú ofenzívu roku 1942.

PLÁN MODRÝ

Na leto 1942 naplánoval Hitler a velenie Wehrmachtu letnú ofenzívu pod názvom Fall Blau (plán Modrý) smerovanú na Kaukaz. Podieľať na nej sa mala aj Rýchla divízia. Jej postup na úseku širokom 14 km začal 20.júla 1942. Bolo takmer rok po začiatku operácie Barbarossa.

Postup bol zo začiatku veľmi rýchly. Už na konci 21.júla 1942 mala divízia za sebou vyše 50 km. Jej tempu nestačili ani nemecké jednotky. Už 22.júla dorazili ku sovietmi húževnato bránenej obrannej línii na rieke Tuzlov v priestore obce Generalskoje. Po tvrdom boji sa druhý deň podarilo prekonať obranu protivníka. Rýchla divízia prišla o 25 zabitých vojakov, ďalších 79 bolo ranených a šesť nezvestných. Podarilo sa jej ale zajať okolo 600 sovietskych vojakov a ukorisť veľké množstvo diel, guľometov, mínometov, pechotných zbraní a ďalšieho materiálu. Bol to prvý úspešný prípad, keď sa slovenským vojakom podarilo bez nemeckej pomoci prekonať húževnato bránenú obrannú líniu protivníka.

24.júla 1942 prenikla RD do Rostova a dorazila k rieke Don. Predmostie na východnom brehu Donu sa RD podarilo získať na svitaní vďaka iniciatíve niekoľkých vojakov, ktorí sa vyzbrojení iba ťažkými guľometmi preplavili na druhý breh a vytvorili malé predmostie, na ktoré začali ženisti preplavovať ďalšiu výzbroj a vojakov II/21.práporu, ktorý pokračoval v postupe na juh. Za päť dní postupu od Miusu až za rieku Don prekonala RD cez 120 km. Počas svojho postupu zajala okolo 10 000 vojakov Červenej armády. Okrem toho ukoristila 15 000 vozidiel, 100 poľných diel, protitankových a protilietadlových kanónov.

30.júla 1942 vyrazila RD ďalej na Kaukaz. Až do konca augusta bol jej postup pomerne rýchly. Na začiatku septembra však spoločne s nemeckými vojakmi uviazla v horách pred prístavným mestom Tuapse. V tom čase už bol jej veliteľom Štefan Jurech. Od 14.októbra 1942 sa RD zúčastnila obnovenej nemeckej ofenzívy. Pri malých stratách (23 mŕtvych a 168 zranených) ovládla všetky prístupové trasy od juhu ku masívu Chrebet Kotch a otvorila si tak prístup do údolia Psekups. Pri tomto svojom poslednom veľkom útoku na východnom fronte splnila slovenská armáda svoje úlohy na 100%. V tom čase už bola v plnom prúde bitka pri Stalingrade, ktorá vstupovala do ďalšej fázy.

Začiatkom novembra 1942 sa situácia na rieke Psekups ustálila. Rýchla divízia bola posilnená ako personálne, tak aj materiálne. Ku 14.januáru 1943 dosiahol jej početný stav nasledovné hodnoty: 8 653 mužov, 10 protilietadlových kanónov, 25 protitankových kanónov, 32 mínometov, 84 diel a húfnic kalibru od 75 do 105mm 12 tankov (6 LT-38 a 6 LT-40 ) a 1 123 motorových vozidiel všetkých druhov. Bolo to jediný krát, keď bola Rýchla divízia tak početná a tak dobre vyzbrojená.

ZÁNIK RÝCHLEJ DIVÍZIE

Začiatkom roka 1943 zúrili v Stalingrade záverečné boje. Červená armáda odrazila nemecký pokus o uvoľnenie v meste obkľúčenej 6.armády a neskôr zlikvidovala "Stalingradský kotol". Súčasne sa začala hnať nemecký wehrmacht na západ. Ak by bola oslobodila Rostov na Done, hrozilo nebezpečenstvo odrezania nemeckých jednotiek na Kaukaze. Tento Damoklov meč visel aj nad Rýchlou divíziou. Generál Jurech začal sondovať pôdu možného prechodu na sovietsku stranu. Ku zbehnutiu nakoniec nedošlo. Dôvodom bol zamietavý postoj veliteľov plukov, ako aj väčšiny vojakov.

V marci 1943 bola Rýchla divízia cez Kerčskú úžinu evakuovaná z Kaukazu na Kerčský polostrov. Nakoniec boli jej príslušníci presunutí na Krym. Divízia mala hlavne materiálne straty, keď prišla o celý rad vozidiel a delostrelectva, ktoré musela odovzdať Nemcom. Preto musela byť doplnená materiálom a ľuďmi. Vojaci nástupných ročníkov 1939-1940 boli odsunutí na Slovensko. Nahradili ich nováčikovia nástupného ročníka 1942.

V lete 1943 sa pristúpilo k reorganizácii slovenských jednotiek na východnom fronte. Rýchla divízia ako elitná jednotka slovenskej armády bola pretransformovaná na 1.pešiu divíziu. Jej veliteľom sa stal plk. Elemír Lendvay. Zo Zaisťovacej divízie vznikla 2.pešia divízia. Keďže Čatlošov zámer o vytvorení slovenského zboru bol nemeckou stranou odmietnutý, 1.pešia divízia ostala jedinou slovenskou jednotkou, ktorá mala byť nasadzovaná do bojov. Bola zložená z dvoch peších plukov (každý o troch práporoch), delostreleckého pluku, oddielu prieskumu a ďalších pomocných jednotiek Početný stav divízie prevýšil 10 000. Všetky jednotky mali naplnené tabuľkové počty výzbroje. Jej velenie sa snažilo dohodnúť s Nemcami podmieniť nasadenie divízie súhlasom slovenskej strany. Dohody však padli, keď na jeseň 1943 pokračovala ofenzíva Červenej armády smerom na pravobrežnú Ukrajinu s cieľom oslobodiť Kyjev. Ofenzívy sa zúčastnila aj 1.čs.samostatná brigáda pod velením Ludvíka Svobodu.

Po páde Melitopolu 23.októbra 1943 sa sovietske tankové, mechanizované a jazdecké oddiely hnali k rieke Dneper. Nemecké velenie sa rozhodlo južne od Kachovky nasadiť do bojov 1.pešiu divíziu, ktorá v tom čase zaisťovala pobrežie Čierneho mora. Veliteľ divízie sa zľakol a ušiel na Slovensko. Velenie divízie prišiel narýchlo dočasne prevziať pplk.del. Emil Perko. Prevzal ho od 28.októbra 1943 a ešte v ten deň prišiel rozkaz zaujať pozície v 2.obrannom pásme za útvarmi novosformovanej 6.nemeckej armády. Obranu zaujal jeden pešší pluk, priezvedný oddiel a delostrelecký pluk. Druhý pluk ostal na Kryme.

Slovenskí vojaci pri presune narážali na chaoticky ustupujúce nemecké a rumunské jednotky. Po príchode na miesto zistili, že v sektore sa nenachádzajú žiadne nemecké jednotky a pozície, ktoré mal pluk zaujať boli obsadené červenoarmejcami. 30. októbra 1943 sa tak ocitli pred útočiacimi brigádami 19.tankového zboru a 4.gardového jazdeckého zboru. Niektoré jednotky padli do zajatia, iné začali v panike ustupovať. Priezvedný oddiel a polovica pešieho pluku padli do zajatia. Unikli len niektoré motorizované časti. Zle dopadol aj delostrelecký pluk III. Del.oddiel prekvapili sovietske tanky, časť delostrelcov zajali, časti sa podarilo utiecť. II.oddiel mal šťastie, nakoľko podporoval susednú nemeckú divíziu, takže sa zajatiu vyhol. Chaos dovŕšili nemecké lietadlá, ktoré útočili na hrotové sovietske jednotky a omylom zasiahli slovenských vojakov. Niektorí z nich v rozhorčení obrátili zbrane proti Nemcom. Podľa prvých výkazov strát divízia prišla o 2750 mužov. Nakoniec sa však k divízii vrátilo vyše 500 ďalších, ktorí buď ustupovali s Nemcami, alebo sa im podarilo utiecť zo zajatia. Celkove tak prišla divízia o približne 2 150 zajatých a 24 padlých. Bola to približne 1/5 stavu.

V tom čase sa už Slovákom rozhodne nechcelo bojovať do posledného dychu. Ak nebolo možné uniknúť, vzdali sa. Vojaci pešej divízie, ktorí padli do do sovietskeho zajatia podstúpili náročný výcvik. Sovieti z nich vyformovali 2.čs.paradesantnú brigádu, ktorá sa stala súčasťou tvoriaceho sa 1.čs.armádneho zboru. Brigáda bola neskôr nasadená v Karpatsko-duklianskej operácii a neskôr ako elitná jednotka presunutá na slovenské povstalecké územie, kde sa zúčastnila Slovenského národného povstania.

EPILÓG

V čase fiaska pri Kachovke bola 1.pešia divízia jedinou slovenskou bojovou jednotkou na strane Osi. 2.pešia divízia bola pretransforovaná na Technickú brigádu a odsunutá do Talianska. Na Slovensko boli odsunuté aj jednotky vzdušných síl. Ustupujúce jednotky 1.PD sa sústredili na dolnom toku rieky Južný Buk, kde prevzali ochranu pobrežia. Jeden peší pluk ostal odrezaný na Kryme. Hlavné sily divízie boli zapojené do opevňovacích prác pri Nikolajeve.

Delostrelecký pluk, priezvedný oddiel, rota protitankových kanónov a horská kanónová batéria boli nasadené do bojov na Južnom Bugu. Ich bojové nasadenie sa skončilo vo februári 1944. Delostrelecký pluk bol nasadený ešte aj v marci 1944. Bojové nasadenie sa nevyhlo ani slovenským jednotkám udrezaným na Kryme. Tie nakoniec odviezli lode až v priebehu apríla 1944. K divízii sa pripojili pri mestečku Tiraspol západne od Dnestra. 1.pešia divízia v tom čase ustupovala spolu s nemeckými jednotkami. V maji 1944 sa jej jednotky sústredili na východnom brehu rieke Prut na juhu Moldavska. Tu bola divízia reorganizovaná na 1.Technickú brigádu. Jej ťažké zbrane boli odoslané na Slovensko. Tak skončilo bojové nasadenie slovenských jednotiek na východnom fronte.

Martin Šaro,   16 Aug 2017