Poľský zábor slovenského územia a Slovenská armáda útočí na Poľsko v roku 1939 - WebSlovensko.sk
dnes je : utorok 19.marec 2019 kalendarium

Poľský zábor slovenského územia a Slovenská armáda útočí na Poľsko v roku 1939

Po vzniku Slovenského štátu (od júla 1939 Slovenskej republiky) bolo potrebné prakticky okamžite začať formovať jej ozbrojené sily. Existovalo totiž veľmi jasné nebezpečenstvo zo strany Maďarského kráľovstva, ktoré si v rámci svojich revizionistických snáh nárokovalo na južné územia Slovenska.

Poľský zábor slovenského územia a Slovenská armáda útočí na Poľsko v roku 1939




PREDOHRA

Hranice medzi Poľskom a Uhorskom (Slovenskom a Haličov), boli obojstranne rešpektovanými po stáročia. Zmena však prišla na konci 1.svetovej vojny, ked bol obnovený Poľský štát, ktorý prakticky okamžite vojensky okupoval viaceré slovenské obce na severe vrátane Kežmarku a Starej Ľubovne. Poliaci hovorili o goraloch, ktorí na týchto územiach žijú ako o „neprebudených Poliakoch“. Tento spor o severné územia či Kysúc, či Oravy, či Spiša sa spojil so sporom o národnostne zmiešané Tešínsko. Vtedajší čs. minister zahraničných vecí a neskorší prezident Československa Edvard Beneš sa bez mandátu vlády a prezidenta dohodol so svojím poľským náprotivkom na arbitráži. Jej výsledok bol pre Slovensko šokom. 28. júla 1920 v belgickom Spa rozhodla Najvyššia rada Dohody, že 27 slovenských obcí pripadne Poľsku. V umeleckej rovine sa táto udalosť spomína vo filme Noční jazdci.

Slováci túto správu niesli ťažko. Trojnásobne väčšia krajina sa ulakomila na niekoľko slovenských obcí s pár tisíc obyvateľmi. Emócie nad touto krutou realitou vo svojej básni 28.júl vyjadril aj Pavol Ország Hviezdoslav:

„Majú v moci milióny, a mizerných tisícok pár ti chvácu oni .“

Predmnichovská ČSR bola akýmsi ostrovom demokracie v mori autoritatívnych režimov. Odzrkadlilo sa to aj vo vzťahu štátu ku národnostným menšinám, ktoré mali zabezpečené isté občianske práva. Naproti tomu Poľský štát slovenskej menšine na pripojených územiach odoprel aj tie minimálne práva. Zavreté boli slovenské školy a vyhnaní slovenskí učitelia. Zlé vzťahy medzi Československom a Poľskom pokračovali aj v ďalších rokoch.

HORÚCA JESEŇ 1938

V druhej polovici 30.rokov sa Poliaci naďalej agačovali v rozbití ČSR. V období pred Mníchovskou konferenciou na jeseň 1938 vzniesli územné nároky. Poliaci sa k chystanému útoku voči Československu podľa plánu Zelený sice nepripojili, no vyžili pomníchovské oslabenie svojho južného suseda k územným ziskom na jeho úkor.. Začiatkom októbra anektovali české Tešínsko do 11.októbra aj Zaolšie, Potom zamerali svoju pozornosť na Slovensko.

Anexia Tešínska

Poliaci rozbehli mohutnú kampaň podporujúcu územné nároky v regiónoch Spiš a Orava. Svoje nároky postupne stupňovali až požadovali územie o rozlohe niekoľko tisíc kilometrov štvorcových, na ktorom žilo asi 100 000 ľudí prevažne Slovákov.

Prehnané poľské nároky samozrejme slovenská autonómna vláda odmietla. Bola ustanovené československo-poľská delimitačná komisia, ktorej cieľom bolo do 30.novembra stanoviť nové hranice.

Práca komisie nebola jednoduchá nakoľko miestnemu obyvateľstvu sa do Poľska nechcelo. Začali sa búriť.

K prvému vážnemu incidentu došlo 18.októbra v Čadci, kde sa Poliaci snažili zabrať časť vlakovej stanice s čím samozrejme československá strana nesúhlasila. Na miestnom námestí sa začali zbiehať ľudia, až tu napokon demonštrovalo do 10 000 ľudí. Poľská časť komisie musela prácu prerušiť a odísť pod četníckou ochranou. K ďalšiemu incidentu došlo 23.októbra v Oravskom Podzámku, kde dav vytĺkol okná na poľskom autobuse. Proti pripojenu k Poľsku sa protestovalo aj v Tatranskej Lomnici, Javorine a na iných miestach

Incident v Oravskom Podzámku Poliaci využili k intervencii. 25.októbra o 8:30 ráno na rozkaz vrchného veliteľa poľskej armády maršála Edwarda Rydz-Šmigly prenikli na územie autonómnej Slovenskej krajiny v priestore Čadce početné poľské formácie. Do cesty sa im postavil 1.prápor 41.pešieho pluku pod velením pplk. Richarda Löschnera a miestne oddiely Stráže obrany štátu. Čs. vojaci statočne bránili stanicu v Čiernom.

Poľská presila však bola veľká a velenie III.čs.armády sťahovalo do oblasti od Liptovského Mikuláša a Ružomberka posily v podobe 2.horského pluku. K dispozícii bol tankový prápor a letecké a delostrelecké jednotky.

Okolo 14:30hod . dorazil na veliteľstvo III.čs.armády od náčelníka Hlavného štábu armády rozkaz, podľa ktorého mali jednotky armády zaujať obranu a nepodnikať protiútoky. Veliteľ III.armády Lev Prchala zareagoval:

Lev Prchala
Poliaci anektujú Tešínsko

Okolo 14:30hod . dorazil na veliteľstvo III.čs.armády od náčelníka Hlavného štábu armády rozkaz, podľa ktorého mali jednotky armády zaujať obranu a nepodnikať protiútoky. Veliteľ III.armády Lev Prchala zareagoval:

Striedavo prerušované boje, do ktorých sa zapojilo aj delostrelectvo, napokon utíchli okolo piatej hodiny popoludní. Ojedinelé výstrely sa však ozývali až do nočných hodín. 27.októbra sa strieľalo aj na Javorine, keď sa poľský kontingent pokúsil prekročiť dohodnutú demarkačnú čiaru.




PRÍPRAVA K ÚTOKU

14.marca 1939 vznikol Slovenský štát, ktorý Poliaci takmer okamžite uznali. Bola kreovaná vláda a jednotlivé ministerstvá. Ministrom obrany sa stal bývalý legionár, podplukovník Ferdinand Čatloš. Po rokovaniach s nemeckou stranou si Slovensko nakoniec mohlo ponechať výzbroj pre armádu o sile 125 000 mužov a ďalších 25 000 záložníkov. S nacistickým Nemeckom podpísal Slovenský štát tzv. ochrannú zmluvu, ktorá mu však istotu existencie nezaručovala. Naďalej bol vydaný na milosť a nemilosť v tom čase kľúčovej veľmoci v regióne Nemecku. Hitler mal so Slovenskom svoje zámery. Po podpise paktu Molotov-Ribbentrop v auguste 1939 však došlo ku zmene geopolitických pomerov a územie Slovenska začalo hrať pre Hitlera inú úlohu.

V tom čase už boli v plnom prúde prípravy na rozpútanie vojny. Po rozbití Česko-Slovenska sa ďalším Hitlerovým cieľom malo stať Poľsko a Slovensko malo v tejto agresii zohrať úlohu minimálne východiskového priestoru pre nemecký Wehrmacht. S účasťou slovenskej armády na útoku sa pôvodne vôbec nepočítalo. Jej úlohou bola ochrana vlastného územia pred prípadnými výpadmi poľskej armády.

Zmena prišla 24.augusta 1939. Len dva dni pred termínom pôvodne plánovaného útoku sa Nemci obrátili na slovenskú stranu s návrhom na zapojenie slovenských jednotiek do invázie. Tieto jednotky mali byť podriadené nemeckému veleniu. Keďže inej voľby nebolo a s odmietnutí nemeckej žiadosti by sa privodila aj nemecká invázia na Slovensko, Slovenská vláda tejto žiadosti z Berlína vyhovela. 26.augusta sa na Slovensku začala mobilizácia. Do zbrane bolo povolaných až pätnásť ročníkov „záložákov“. 29.augusta vzniklo veliteľstvo armády s krycím názvom Bernolák. Do jeho čela bol postavený generál Ferdinand Čatloš, ktorý súčasne zastával aj funkciu ministra obrany. Do poľných jednotiek bolo ku 20. septembru 1939 zmobilizovaných 51 000 mužov. Nakoniec bolo do zbrane povolaných až 150 000 mužov.

Pre útok proti Poľsku boli sformované tri pešie divízie a jedna Rýchla skupina:

  • 1.divízii s názvom Jánošík velil generál Pulamich.
  • 2.divízia s názvom Škultéty bola pod velením podplukovníka Jána Imra. Od 5.septembra ho vystriedal generál Alexander Čunderlík.
  • 3.divízia s názvom Rázus bola pod velením plukovníka Augustína Malára.
  • Rýchla skupina pod velením Jána Imra.

Protivníkom slovenskej armády na tomto južnom úseku frontu bola armáda Karpaty, ktorá sa skladala z jednotiek Korpusu ochrony pogranicza (KOP) , Obrony narodowej (ON) a armády Krakow. Poľská armáda na tomto úseku nebola dobre vybavená prostriedkami mechanizácie, chýbal jej väčší počet ťažkých zbraní – protilietadlových, delostreleckých a tankových. Mužstvo bolo nesúrodým celkom najmä po národnostnej stránke.

ÚTOK

Slovensko-poľské hranice prekročili len niektoré jednotky zmobilizovaného vojska, konkrétne niektoré prápory 1. a 3.divízie. V priebehu 2.dňa invázie sa 1.práporu 1.divízie podarilo obsadiť niektoré zo spišských obcí, ktoré boli odstúpené Poľsku nielen v roku 1938, ale aj v roku 1920 (Jurgov). 3.septembra zabrali slovenské jednotky aj ostávajúce dediny severného Spiša. Niektoré jednotky 1. a 3.divízie sa však nezastavili a postupovali hlbšie na poľské územie. 1.divízia postupovala v smere Nowy Targ, 3 divízia v smere na Sanok. Ku bojovým stretom až na výnimky prakticky nedošlo, nakoľko poľské jednotky ustúpili do vnútrozemia. Ku malým stretom s obeťami na slovenskej strane došlo pri Tyliczi, či Ochotnici. Okrem pozemného vojska sa do invázie zapojilo aj slovenské vojenské letectvo. Jeho úlohou bola ochrana slovenského vzdušného priestoru a prieskum vo vzdušnom priestore Poľska.

Slovenské vojenské jednotky na území Poľska dlho nepobudli. Už 11.septembra 1939 sa začal ústup späť na územie Slovenska a 17.septembra 1939 sa začala demobilizácia niektorých príslušníkov tzv. Poľnej armády. Demobilizácia všetkých ročníkov „záložákov“ bola oficiálne nariadená rozkazom Ministra národnej obrany z 5. októbra 1939. Najdlhšie sa na okupovanom území Poľska zdržal 1.prápor 4.pešieho pluku. Z mestečka Zakopané, kre vykonával strážnu službu, odchádzal až 28. septembra 1939.

Postup slovenskej armády sa stretol s pozitívnym ohlasom nielen v obciach s etnicky prevažujúcim slovenským obyvateľstvom žijúcim na Spiši a Zamagurí ale aj v obciach, kde žilo rusínske a ukrajinské obyvateľstvo. Etnické menšiny v Poľsku sa sťažovali na hospodársky a národnostný útlak poľských úradov a tak prejavovali ústretovosť ku pripojeniu ich územia k Slovenskému štátu.

ZÁVEROM

Prípravy na útok a samotná akcia proti Poľsku si vyžiadala 24 obetí na slovenskej strane, z ktorých 19 padlo priamo v boji, alebo podľahlo následkom zranení. Ďalších 5 obetí vzniklo ako dôsledok nehôd v súvislosti s mobilizáciou. Obete na poľskej strane v súvislosti s činnosťou slovenskej armády nie sú vyčíslené. Do zajatia padlo asi 1 350 poľských vojakov, z ktorých bolo asi 1 200 internovaných na slovenskom území (zajatecký tábor na Lešti). Príslušníci poľskej armády slovenskej národnosti boli čoskoro prepustení do svojich domovov na Spiši či hornej Orave. Zbytok bol odovzdaný nemeckej brannej moci.

Slovensko si svojou účasťou v invázii do Poľska obhájilo svoju existenciu a v krátkodobom horizonte si upevnilo svoje postavenie v rámci vtedajšej geopolitickej situácii. Po nemecko-sovietskom pakte bola Slovenská republika uznaná aj zo strany Sovietskeho zväzu. Ten „krátkodobý horizont“ je na mieste nakoľko Slovenský štát začal mať problémy so svojou existenciou v očiach Francúzska a Veľkej Británie. Oba tieto štáty sa začali prikláňať ku opätovnému obnoveniu Československa. S ďalšou eskaláciou vojny však aj oni začali mať problémy s obhájením vlastnej existencie. Po páde Poľska zmizla hrozba, že Hitler využije Slovensko ako prvok kompenzácie. Ten slovenskému veľvyslancovi v Berlíne povedal, že Slovenský štát sa svojím postojom v protipoľskej vojne definitívne etabloval na vtedajšej mape Európy.

Ďalším veľkým ziskom z tejto vojny bolo opätovné pripojenie území na Orave a Spiši, ktoré muselo Slovensko Poľsku odstúpiť už v roku 1920, resp 1924. Pri zaberaní týchto území sa nemecké a slovenské jednotky stretli s nadšeným prijatím, ktoré sa chápalo ako radosť nad nápravou minulých krívd. Ku cti prezidenta Tisa slúži, že súčasne odmietol pripojenie území okolo Zakopaného ku vzniku Slovenskému štátu, nakoľko tieto územia z historického hľadiska nikdy nepatrili ku Slovensku.

Slovenský štát svoju existenciu obhájil. Čoskoro bol zatiahnutý do oveľa ničivejšieho konfliktu, počas ktorého si mnohí slovenskí vojaci museli vyriešiť dilemu, či bojujú na správnej strane.

použitý zdroj: Historické revue 9/2011

Martin Šaro,   29 Jun 2017