Boje na Podkarpatskej Rusi a malá vojna - WebSlovensko.sk
dnes je: sobota 16.december 2017 - kalendarium
športové výsledky-prehľady-ročenky

Boje na Podkarpatskej Rusi a malá vojna

30.septembra 1938 sa v Prahe uskutočnilo zasadnutie čs.vlády za prítomnosti prezidenta Edvarda Beneša. Napriek odporu generality a niektorých politikov prijala vláda závery konferencie štyroch mocností v Mníchove a rozhodla sa odstúpiť sporné pohraničné územia Nemecku.


Boje na Podkarpatskej Rusi a malá vojna

1.októbra 1939 začali nemecké jednotky obsadzovať odstúpené pohraničné územie Česko-Slovenska. Svoje územné požiadavky malo aj beckovské Poľsko a samozrejme hothyjovské Maďarsko.

No riešenie územných nárokov mníchovským diktátom neprinieslo pokoj. Práve naopak. Na niektorých pohraničných úsekoch došlo k zrážkam medzi sudetonemeckými útočnými oddielmi a čs.armádou. Na Slovensku sa začiatkom októbra pokúsili násilne prekročiť Dunaj a preniknúť na jeho územie jednotky Maďarskej kráľovskej armády. Ďalšie záškodnícke akcie na južných slovenských hraniciach namierené proti územnej celistvosti ČSR už boli v réžii maďarských polovojenských oddielov, tzv „Rongyas gárda“.

Obzvlášť kritická situácia bola na Podkarpatskej Rusi, kde boli ozbrojené prepady takmer na dennom poriadku. Zo 172 obetí z radov čs.vojska, príslušníkov SOŠ, finančnej stáže, četníctva a štátnej polície, ktoré evidovala čs.strana od septembra 1938 do marca 1939, ich 63 položilo svojej životy v zrážkach na teritóriu najvýchodnejšej časti republiky.

V priamej súvislosti s plánmi na konečnú likvidáciu Česko-Slovenska sa 12. marca 1939 uskutočnilo rokovanie maďarských zástupcov s Adolfom Hitlerom. Maďarský veľvyslanec dostal ubezpečenie o nemeckej podpore maďarských plánov na obsadenie Podkarpatskej Rusi, pokiaľ sa maďarský zábor obmedzí iba na samotnú Zakarpatskú Ukrajinu a nerozšíri sa aj na ďalšie časti toho, čo ostalo zo Slovenska po Viedenskej arbitráži. Za túto podporu sa Maďarsko zaviazalo poskytnúť Nemecku výhody na zabranom území. Udalosti nabrali rýchly spád.

13. marca 1939 obdržal československý veľvyslanec v Maďarsku diplomatickú nótu, v ktorej bolo Česko-Slovensko vyzvané na odstúpenie územia Podkarpatskej Rusi. Bolo to v ten istý deň, ako bol slovenský autonómny prezident Jozef Tiso pozvaný do Berlína na konzultácie. Skôr, ako stihla čs. vláda vôbec reagovať, bol vyhlásený samostatný Slovenský štát. Na maďarské ultimátum tak mohla zareagovať iba česká vláda. Tá súhlasila s postupným stiahnutím sa zo Podkarpatskej Rusi. Malo ísť ale o spôsob, ktorý by umožňoval stiahnutie čs. občanov. No skôr ako mohlo dôjsť ku ďalším rokovaniam, Maďarsko zaútočilo.




Spolu s maďarským útokom, došlo ráno 14.marca 1939 ku povstaniu ukrajinskej nacionalistickej organizácie Syč. Ukrajinci hodlali predbehnúť Maďarov a zamýšľali násilím dosiahnuť samostatnosť Ukrajiny. Jednou z prvých akcií bol pokus odzbrojiť 45.peší pluk dislokovaný v kasárňach v ukrajinskom meste Chust, ktoré sa po obsadení Mukačena Maďarmi stalo novým hlavným mestom Podkarpatskej Rusi. Útok Ukrajincov bol odrazený, pričom čs.vojaci prešli do protiútoku, ktorým sa podarilo vytlačiť ukrajinské ozbrojené skupiny z ulíc Chustu ešte toho istého dňa. O urputnosti bojov svedčí fakt, že boli použité obrnené vozidlá vz.30 a protitankové kanóny. Povstanie bolo potlačené. Zdroje uvádzajú, že na strane vojakov bolo 5 mŕtvych. Ukrajinské straty boli vyššie: 11 mŕtvych a 30 zranených. Okrem toho padlo do zajatia 51 nacionalistov. Boje však prebiehali aj v iných častiach Podkarpatskej Rusi.

V tom čase prebiehali boje aj s maďarským vojskom. Po spustení maďarskej invázie vydal vojenský veliteľ III.čs. armády, ktorá pôsobila na Slovensku a Podkarpatskej Rusi generál Lev Prchala príslušné rozkazy na protiútok. Vyhlásením Slovenského štátu sa však situácia náhle zmenila a československá armáda sa obmedzila iba na ústupové boje. Na niektorých miestach sa podarilo postup Maďarov na chvíľu zastaviť, k čomu pomohla aj hrozba intervencie Rumunska, ako spojenca Česko-Slovenska. Pri tvrdých ústupových bojoch sa nakoniec podarilo evakuovať zo Podkarpatskej Rusi všetkých vojakov, niektorých aj cez Rumunsko. 21.marca 1939 boje na utíchli. Nie nadlho.

Obsadením Podkarpatskej Rusi sa však ani zďaleka nenaplnili plány maďarského velenia. Na rad malo prísť východné Slovensko. Toto nebezpečenstvo si plne uvedomoval aj minister obrany novej slovenskej vlády pplk. Ferdinand Čatloš. Jeho marcova mobilizácia piatich ročníkov I.zálohy pomohla síce zmierniť, nevyriešila však kritickú situáciu u jednotiek na východe krajiny.

Hlavnú ťarchu obrany voči agresorovi mal niesť VI. zbor zanikajúcej československej armády, ktorého velenie prevzal pplk. Augustín Malár. Jadro zboru tvorili časti 11.pešej divízie a 17.horskej divízie. Do podriadenosti zboru patrilo niekoľko delostreleckých jednotiek, letky a perute II/3 Leteckého pluku 3 a časti stíhacej letky 45 z perute III/45 na letisku v Spišskej Novej Vsi. K dispozícii bol veľký počet stíhačiek Avia B.534 a prieskumné lietadlá Letov Š.328 a Aero AP.32. Po odchode českých pilotov však bol nedostatok personálu.

Významnou posilou sa stala výzbroj časti 12.pešej divízie, ktorá sa po tuhých bojoch prebojovala na Podkarpatskej Rusi prebojovala na Slovensko. Spolu s inými zbraňami sa ku VI.zboru dostalo deväť ľahkých tankov vz.35 a osem obrnených automobilov vz.30. Táto technika však bola poškodená a potrebovala opravu. Postupne sa však podarilo sformovať improvizovanú jednotku pod vedením por. Daxnera, ktorá disponovala šiestimi obrnenými automobilmi. Slovenské sily boli rozdelené na tri skupiny sústredené v okolí Stakčína, Michaloviec a Prešova.

Útok Maďarska proti Slovensku sa začal 23.marca 1939 v 5:30. Z Užhorodu postupovala južná skupina zložená z dvoch prúdov. Jeden prúd, zložený z 5.peššieho pluku, 6.motorizovaného pluku a 2.delostreleckého motorizovaného oddielu postupoval smerom na Sobrance. Na Pavlovce smeroval druhý prúd zložený z 15.motorizovaného práporu, 2.jazdeckej brigády a 2.hipomobilného delostreleckého pluku. Maďarské jednotky boli podporované oddielmi tančíkov a pomerne silnými leteckými útvarmi. Prúd smerujúci na Sobrance čoskoro narazil na odpor slovenských jednotiek. Nápor sa Slovákom podarilo na chvíľu zdržať, slabé slovenské jednotky však nemohli dlhodobo odolávať dobre organizovaným maďarským jednotkám.

Severná skupina maďarských jednotiek bola tvorená 17. a 38. peším plukom, 13. motorizovaným práporom, 26.pohraničným práporom a 9. a 14.ľahkým delostreleckým plukom. Táto skupina bola sústredená v okolí Veľkého a Malého Berezného.

V prvom dni bojov maďarské jednotky dosiahli líniu Remetské Hámre, Ruskovce, Jesenov, Bunkovce a Blatné Remety. Obsadením obce Závadka sa otvorila možnosť spojenia so severnou skupinou, ktorá medzitým obsadila Ubľu, kde zajala jednu rotu 16.pešieho pluku. Postúpila potom až ku Stakčínu.

Druhý deň prešli slovenské jednotky pri Závadke do protiútoku. Významnou pomocou bola už vyššie spomenutá skupina obrnených automobilov vz. 30, ktorá dorazila z Prešova. Útočná skupina prešla Závadkou a pokračovala v útoku, pričom maďarské jednotky pod jej tlakom začali ustupovať. Keďže sa Slovákom podarilo obsadiť aj Fekišovce, slovenské velenie sa rozhodlo rozvíjať tento úspech a pokračovať v útoku smerom na Úbrež, ktorý sa taktiež podarilo obsadiť. Pri ďalšom postupe však pechota a obrnené autá narazili na silnú guľometnú a delostreleckú paľbu. Jeden obrnený automobil bol zasiahnutý a ústup sa zmenil na útek. Len s najväčším úsilím sa dôstojníkom podarilo konsolidovať situáciu. Významnou posilou bojujúcim jednotkám na tomto úseku sa stala skupina obrnených vozidiel 3.pluku útočnej vozby z Turčianskeho Svätého Martina. Skupinu tvorili tri ľahké tanky vz.35 a štyri obrnené automobily vz.30. Táto skupina pomohla zastaviť ústup od Úbreža. Na tomto úseku frontu sa 25.marca 1939 slovenskej armáde podarilo zorganizovať protiútok z oblasti Michaloviec. Oddiely pechoty podporované ľahkými tankami a obrnenými automobilmi rýchlo obsadili Závadku, Fekišovce, Hnojné a Veľké i Nižné Revište. Ďalší postup zastavilo až prímerie.

Na severnom úseku frontu slovenské jednotky prešli 24.marca 1939 pri Stakčíne do neúspešného protiútoku. V priebehu dňa sa rozpútali ťažké boje o významnú kótu 287. Až do konca bojov ostala situácia na tomto úseku frontu patová.

Do bojov sa zapojilo okrem pozemných síl aj letectvo, v úvodnej fáze najmä prieskumnými letmi. Po začiatku útoku maďarských jednotiek smerom na Sobrance potrebovalo velenie VI. zboru získať prehľad o situácii v tomto priestore. Prieskumnými úlohami bol poverený veliteľ perute škpt. Zmátlo, ktorý vyslal do oblasti bojov roj stíhačiek Avia B.534. Áviám sa podarilo získať potrebné informácie. Ďalšie prieskumné lety vykonali Letovy Š.328. Tentokrát kvôli zlému počasiu neúspešne. V tom istom čase vykonal roj B.534 bombardovaním a paľbou z guľometov útok na železničnú stanicu v Ulič. Podarilo sa mu rozprášiť časti 13. motorizovaného práporu a 9. delostreleckého pluku, ktoré práve vykladali z vlaku. Poobede toho istého dňa roj B.534 napadol v Uliči kolónu znovusformovaných maďarských jednotiek. Pri nálete bol zasiahnutý stroj por. Svetlíka. Lietadlo sa zrútilo a pilot zahynul. Ďalšie dva stroje boli poškodené, pilotom sa však podarilo zničiť veľké množstvo maďarských automobilov. Ku ďalším stratám došlo pri ďalšom útoku roja Ávií. Desiatnik Detvan bol zranený guľometnou paľbou. Podarilo sa mu pristáť, avšak pilot zomrel pre stratu krvi.

Prieskumné lety sa konali aj na južnom úseku frontu. Letov Š.328 dokázal aj napriek nepriazni počasia bomardovať tančíky cv.35. Lietadlo bolo zasiahnuté a pilot zranený. Podarilo sa mu ale pristáť na vlastnom území.

24.marca 1939 sa slovenské letectvo zameralo na priamu podporu protiútokov pozemných síl. Letovy a Ávie boli vyzbrojené bombami a mali napádať nepriateľské jednotky. Protivníkom im však nebolo len počasie ale aj oveľa modernejšie maďarské Fiaty CR.32. Prejavilo sa to aj v leteckých súbojoch, ktoré Ávie prehrávali. Najskôr sa v priestore Výšné Remety dostal roj Ávií do tvrdého leteckého súboja s Fiatmi. Dve Ávie boli zostrelené. Pri ďalšom leteckom súboji nad Sobrancami došlo popoludní 24.marca. Roj Ávií doprevádzal Letovy, keď táto skupina bola napadnutá deviatimi Fiatmi CR.32. V súboji bol zostrelený jeden Š.328 a všetky tri Ávie B.534.

Večer 24.marca prišlo vyvrcholenie leteckých bojov. Maďarské letectvo uskutočnilo nálet na letisko v Spišskej Novej Vsi. Maďarské velenie mienilo vyradiť hlavnú základňu protivníka mohutným útokom bombardérov Junkers Ju86K-2. Útoku sa malo zúčastniť 18 strojov. Vďaka zmätkom v organizácii sa nad cieľ dostalo iba 10 strojov. Ostatné buď nemohli vzlietnuť, iné stratili orientáciu, alebo nenašli miesto zrazu. Veliteľský stroj mjr. Kovácsa dokonca omylom bombardoval Rožňavu, ktorá bola vtedy na maďarskom území. Ale aj napriek tomu boli škody po nálete veľké. Ako na majetku, tak aj na ľuďoch. Zahynulo 12 ľudí a 17 bolo ranených. Na letisku bolo poškodených sedem lietadiel. Našťastie niektoré bomby sa zaryli do mäkkej pôdy a nenarobili škody.

Nálet na Spišskú Novú Ves pobúril slovenské obyvateľstvo. Plánoval sa odvetný nálet na Budapešť. Ukončenie bojov však tento zámer znemožnilo.

25.marca 1939 boje ustali. Maďari okupovali niektoré pohraničné oblasti, avšak hlbšej okupácie bolo nútené sa vzdať. Tieto boje na východe Slovenska vošli do histórie pod názvom Malá vojna.

foto: Avia B 534, zdroj: vhú
pramene: ATM 9/2009
Miroslav Čaplovič: Československá armáda medzi Mníchovom 1938 a marcom 1939 s dôrazom na Slovensko

Jakub Hlohoš,   01 Aug 2017